Že zazrel som ťa, prekrásna,
je moja vina; trpiac za to,
pravicu vystriem do prázdna,
a jak sen krásny trápi ma to.
(Mihai Eminescu, 1879)
To leto v Tatrách
nechodil som na žiadne túry.
Mňa netreba učiť, čo sú hory.
Naučte ma, čo je to láska
a prečo nosí smrť.
(Ján Švantner, 1986)
1. Život
Každé ráno sa zobúdzam v štáte, ktorého meno nikto nepozná, v jeho hlavnom meste, ktoré malo už viac ako dvadsať mien, na sídlisku, ktoré je také anonymné, že žiadne meno nemá. Ak aj kedysi nejaké malo, ľudia ho už dávno zabudli. Nechodia sem totiž žiť, len prespávať. Ráno nasadnem na trolejbus číslo 202, odveziem sa do kancelárie, na tridsaťminútový obed iba prejdem cez cestu, uprostred ktorej vedie električková trať. Všetci prechádzajú cez stred rušnej mestskej ulice, prechod všetci ignorujú, ale vodiči sú na to zvyknutí. Udivujú sa jedine cudzinci, prípadne návštevníci z iných kútov krajiny, ktorí raz za niekoľko rokov prídu na škodovkách do mesta na výlet do nákupného centra. Majú na sebe dvadsaťročné obleky, biele košele, kravatu takmer po kolená a biele ponožky, alebo aspoň tak nejako si ich ľudia predstavujú. Po rýchlom obede pokračujem až do večera v kancelárskej kafkovčine. Počas cesty domov v trolejbuse číslo 202 sa udržiavam pri živote hudbou v slúchadlách, ale doma zaspím pred televízorom do dvadsiatich minút, nestihnem ani dopiť pivo z plechovky. To nevadí, ráno jeho zvetraný zvyšok vylejem do umývadla.
Nie som typický obyvateľ tohto mesta. Po prvé, narodil som sa a žijem tu celý život. Väčšina ľudí sa narodila v naozajstných mestách alebo dedinách, a sem sa len prisťahovali, kvôli čomu sa mesto rozrástlo do obludných rozmerov, niekdajšie nivy, lúky a pasienky prekryli šedé panelákové hradby, ktoré jeden sprostý politik raz nazval králikárňami. Odvtedy sa prestali stavať, ľudí v meste však naďalej pribúdalo, a tak sa v tých istých králikárňach dnes tlačia v dvojnásobnom počte. Po vŕškoch a vinohradoch nad mestom sa zasa ako olejová škvrna rozliali domy, niektoré jednoduché – dve okná vedľa seba, tretie so šikmou strieškou v strede nad nimi, kedysi tomu hovorili dom karpatského typu, iné bohaté, s bazénmi, saunami, tenisovými kurtmi, posilňovňami, súkromnými štadiónmi, pretekárskymi okruhmi a striptízovými barmi. Centrum kráľovského mesta zasa stratilo akúkoľvek silu žiť, dnešní radní páni sú radi, že poslúži aspoň ako lacná krčma a bordel v jednom pre cudzincov, ktorým ponúka najrôznejšie atrakcie – od močenia na sochu veľkého národného básnika cez onaniu vo fontánach spolu s vyobrazeniami antických bôžikov s veľkými zadkami, až po strieľanie so samopalu na chránené zvieratá. Podľa jedného zahraničného filmu je tu dokonca možné kúpiť si človeka na znásilňovanie, mučenie a zabitie, ale to je blbosť. Druhou vecou, ktorou sa odlišujem od ostatných obyvateľov je, že mám toto mesto rád. Cítim sa v ňom živý.
Zistil som to len nedávno. Nemám na mysli divadlá, kiná, kamarátov, ulice, svetlá, autá, koncerty, ruch, či jednoducho ducha, atmosféru mesta, ktorá sa vyparuje z vydláždených ulíc vždy po daždi, aby zaplnila vôňou všetky ulice, a na chvíľu zhypnotizovala všetkých ľudí na blízku. To je síce všetko príjemné, ja som však na moje zistenie prišiel úplne inak.
2. Sneh
Bola ako sneh. Jemná, biela, takmer neuchopiteľná. Ak by som ju chcel príliš hltať, ochorel by som. Ak by som ju príliš dlho držal, zmizla by. Ľudský odtlačok v snehu sa mení na anjela, aspoň tak sa hrajú deti. Bola ako sneh, s jedinou výnimkou, jej ruka bola horúca. Stretol som ju na železničnej stanici v poslednej osade v horách. Keď som vystúpil z vlaku, zúrila šialená búrka, spoza štítov šľahali blesky a podpaľovali strechy okolitých domov, autá vyletovali do povetria ako v nemeckom krimiseriáli na markíze. Po uliciach sa valili prúdy vody ako v Dunaji, skúsenejší domáci obyvatelia mali pripravené člny, na ktorých sa plavili zo svojich domov po nevyhnutné zásoby do obchodu, naspäť sa priťahovali po hrubom lodnom lane, čo bolo nesmierne namáhavé, išlo však o život. Napriek tomu, že bolo uprostred leta, počasie sa načisto zbláznilo, a pomedzi hromy, blesky a prívaly vody sa pridal sneh a ľadové krúpy, niektorí dokonca tvrdili, že videli padať z oblohy balvany, odlomené z dvojtisícového štítu.
Stála tam, pod strieškou, kde na ňu nepršalo ani nesnežilo, uprostred ničivého živlu ako v akejsi zázračnej bubline, a usmievala sa. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, že na mňa.
Okolo mňa sa deje obrovské množstvo vecí. Príval udalostí, slov, pohľadov, zvukov, vôní, vnemov a myšlienok, ktoré dokopy tvoria svet, je taký veľký, že nie je v ľudských silách pamätať si všetko. Niektorí šťastnejší jedinci majú užitočnú schopnosť pamätať si len to krásne. Ja si pamätám to podstatné. Vôbec napríklad netuším, čo som v ten deň robil v horách. Neviem, koľko bolo hodín, či už bol večer, alebo to bolo búrkou, v každom prípade sa rýchlo stmievalo a vzduch sa ochladzoval. Všetky slnká sa skrývali za štíty, hviezdy a mesiace však dnes mali voľný deň, zavládla teda úplná tma a ja som nemal kde spať. Po chvíli som už nevidel ani na krok, keď sa vrátim domov, musím ísť na vyšetrenie k očnému. Napriek môjmu povolaniu, pri ktorom šestnásť hodín denne sedím pred počítačom, a genetickému vybaveniu po obidvoch rodičoch, ktorí pobehovali s okuliarmi takmer už od základnej školy, som tam ešte nikdy v živote nebol. Zároveň som sa začal triasť od zimy. Keď zapadnú všetky slnká a nahradia ich elektrické svetlá pouličných lámp, vždy sa začnem triasť. Napríklad na Merkúri je v noci až mínus stoosemdesiat stupňov, a to tam ani nemajú pouličné lampy. Pravdepodobne.
Prebrodil som sa v snehu až k starej staničnej budove. Vôbec som si neuvedomil, že ešte pred chvíľou ma od nej oddeľoval prúd špinavej vody, a teraz je to pol metra snehu, ale také veci sa stávajú. Chcel som len teplé a suché miesto. Ešte stále stála pod strieškou a nenápadne sa usmievala. Keby som do nej nedopatrením nenarazil, o chvíľu by splynula so snehom.
„Prepáč, nevidel som ťa“ (klamal som, videl som ju).
„Poď sa skryť dovnútra, lebo tu zmrzneš. Majú tam ohrievač, asi tam budem musieť aj prespať...“
V tej chvíli som bol pevne rozhodnutý, že tam prespím aj ja.
Každé slovo, ktoré povedala, som mohol povedať aj ja, akoby sme boli ten istý človek. Možno to tak napokon aj bolo. Možno to bolo zvýšenou hladinou prízemného ozónu, ktorý uvoľnila búrka, alebo jednoducho únavou z cesty a zahmlením zmyslov. Alebo bol ten pocit skutočný, a ocitol som sa presne tam, kde som mal byť, všetko do seba zapadlo. Tvrdá drevená lavica pri vlhkej stene malej staničnej čakárne v poslednej osade v horách, v strede prenosný ohrievač so šnúrou, natiahnutou cez celú čakáreň do kancelárie tučnej predavačky lístkov, kde bola zrejme jediná zásuvka. Páčilo sa mi, že tučná predavačka lístkov sa neulakomila a nenechala si ohrievač vo svojej maličkej kutici, ale podelila sa o trochu tepla so všetkými, teda so mnou, s ňou a ešte s tromi ďalšími ľuďmi. Traja ďalší ľudia buď sedeli na podobných laviciach ako my, alebo sa pomaly presúvali po čakárni a s nezáujmom hľadeli na cestovné poriadky a reklamy na stenách. Nemali mená, tváre ani farby, celí boli tmavosiví, akísi polopriesvitní. Nepodstatní. Podstatný som bol ja, a ona vedľa mňa.
„Mám pocit, že mi niečo uniká. Narodil som sa v anonymnom meste, na šedom sídlisku. Vyštudoval som niekoľko škôl za sebou, presne tak, ako to vyžadovala povinná školská dochádzka, potom spoločenské zvyky a tradície, a potom budúce profesionálne uplatnenie. Moje profesionálne uplatnenie sa dostavilo hneď po tom, ako som si pred meno mohol začať písať titul. Môžem si ho tam písať aj teraz, ale nerobím to, keď niečo podpisujem, radšej naškriabem veľký, široký a nečitateľný podpis presne od začiatku do konca riadku, prerušovanej čiary alebo radu bodiek, vyhradených na podpis. Na titul by totiž nevyšlo miesto, a musel by som ho napísať pred vyhradený priestor, prípadne by sa podpis skončil až za ním, čo by sa priečilo slušnosti, alebo by si o mne mohli pomyslieť, že nedokážem odhadnúť ani len trojcentimetrovú vzdialenosť, čo by zasa výrazne znižovalo prvý dojem o mojich profesionálnych kvalitách. Alebo by som musel celý podpis skrátiť a zúžiť, čo by však vonkoncom nebolo štýlové.“
Na chvíľu som sa odmlčal a poobzeral okolo seba. Dve polopriesvitné postavy sa strkali pred reklamou na kúpalisko, ktoré premenovali na aquapark, aby zneli akože západne, tretia postava sedela na lavičke oproti nám, čítala staré noviny a z úst vydychovala kúdoly horúceho vzduchu. Ohrievač v strede čakárne vytváral skôr pocit tepla ako skutočné teplo.
„Ten chlapík oproti vydychuje kúdoly vzduchu – bola prvá informácia, ktorú som sa od nej dozvedel.“
„Na základnej, asi v ôsmej triede, sme mali jednu učiteľku, ktorú sme volali Múmia. Múmia mala asi stosedemdesiat rokov, a tá prezývka bola vážne otrasná, ale dnešné decká dokážu vymyslieť oveľa horšie veci, takže sa vlastne nemala na čo sťažovať. Táto Múmia sa nás raz na hodine slovenčiny opýtala, či vieme, čo je to kúdol. Bolo to v nejakom texte v čítanke, alebo tak. Všetci zostali mierne ohromení s otvorenými ústami, čo si vysvetlila tak, že nevieme, a začala nám to vysvetľovať. Inokedy nám zasa vysvetľovala, čo je to vrece. Začalo to asi takto: Viete, ako vyzerá také vrece? Neviete? Také látkové, na trochu stranách zošité, a dovnútra sa dávajú rôzne veci...„
„Nám zase naša stará slovenčinárka raz z ničoho nič začala nadávať do hajzlov a sviniarov, po čom sa zhrozila, zakryla si ústa rukami, a vysvetlila, že jej kolega telocvikár jej poradil, aby nás urážala, keď budeme vyrušovať.“
Dvaja polopriesvitní sa prestali strkať, jeden si prisadol ku chlapíkovi, vydychujúcemu kúdoly, a drzo mu nazeral do novín. Druhý sa začal rozprávať s tučnou predavačkou lístkov.
„Raz sme sa kamarátmi na dedine u starkej odhalili zlodeja, ktorý kradol železo a naftu z družstva, niekoľkokrát sme prešli miestne päťsto rokov staré bane, raz som z jednej mimoriadne úzkej vytiahol kamaráta, ktorého do pása zasypalo. Raz som ukradol rožky a mlieko spred miestneho obchodu a hasil som požiar v lese. S chalanmi sme si v dvanástich kúpili za ukradnutú tisícku nepojazdného moskviča, to bolo naše prvé auto. Niekoľkokrát som prešiel tieto hory, bol som v Anglicku, kde pršalo, v Gruzínsku, kde sa strieľalo, a vo Švédsku, kde fúkalo. V práci som dvakrát sedel až do rána, a hneď som ďalej pracoval, ešte že som mal v kancelárii náhradnú košeľu. Na základnej sme mali so spolužiakmi garážovú kapelu, skoro sme mali aj neozajstný koncert. Zúčastnil som sa na piatich voľbách, šiestich demonštráciách a dvoch hudobných festivaloch. Na tom druhom asi len dve hodiny, keďže prišla búrka, ešte väčšia ako tá teraz, a všetko sa zrútilo, dvaja ľudia zomreli. Ďalšie štyri hodiny sme strávili na parkovisku zapadnutí v blate. Mal som dva dlhšie vzťahy, jeden sa skončil sám, druhý som skončil ja. Som držiteľom vodičského oprávnenia skupiny B a červeného diplomu z právnickej fakulty. Raz som sa opitý viezol na saniach, priviazaných za autom. A na strednej som mal dlhé vlasy, vážne, až po lopatky. To sú asi najzaujímavejšie okamihy môjho života.“
Mám pocit, že mi niečo uniká. Aj keď na tej tvrdej lavičke vo vlhkej čakárni sa všetko akosi dávalo do poriadku.
„Máš všetko, čo som kedy chcela.“
Chcel som odpovedať niečo krásne, niečo prevratné, veľkolepé, od čoho by polopriesvitní spolučakajúci ozeleneli a očerveneli, vonku by zaznel rekordne hlučný hrom a v momente by sa vyjasnilo. Nič také mi ale nenapadlo, namiesto toho som sa otočil k oknu. Vonku už nepršalo, oblaky boli preč, aj bez môjho pričinenia. Práve som chcel navrhnúť, aby sme sa išli prejsť, ale ona už vedľa mňa nesedela. Iste si len odskočila, pomyslel som si.
„Prosím vás, kde máte toalety?“, spýtal som sa tučnej predavačky lístkov.
„Nemáme,“ odvrkla.
Typické.
Vonku zhasli pouličné lampy, a lúče najbližšej hviezdy začali roztápať sneh, ktorý by tam v tomto ročnom období vôbec nemal byť.
On voit le soleil.
3. Oheň
Mesto stráži niekoľko vŕškov, takých nízkych, že by ich u nás ani nenazvali kopcami. Z jedného z nich pozoroval poľský kráľ Ján III. Sobieski, ako sa spojené vojská Svätej ligy bránili presile vyše stotridsaťtisíc Turkov, ktorí sa počas svojej krvavej cesty po Európe nezastavili pred ničím, ani pred bránami cisárskeho mesta a jeho predmestia, v ktorom žijem. Celých dvanásť hodín stál na vrchu, až kým sa Turci nedostali celkom blízko, aby konečne niečo po piatej podvečer vydal skrytej armáde príkaz na protiútok. Kráľ z vrchu pozoroval, ako za riekou zapadá slnko, a horizont sa sfarbil do červena, akoby v diaľke horel obrovský požiar. Skutočný požiar však blčal hneď pod ním. Koniec je všeobecne známy, Turci utrpeli zdrvujúcu porážku, ich postup po Európe sa zastavil a Poliaci po Sobieskom pomenovali celkom dobrú vodku.
O vyše tristo rokov som presne z toho istého miesta pozoroval, ako slnko klesalo za horizont. Najprv zapálilo celú oblohu červeným ohňom, ktorý sa postupne zmenšoval, presúval k čiare horizontu, až postupne vyhasínal, aby sa predtým bledomodrá obloha zmenila na tmavomodrú, atramentovú, až na úplne čiernu. Keby podo mnou neležalo mesto plné svetiel, a na oblohe nežiaril spln, možno by som videl hviezdy, teraz som však len neprítomne hľadel na panorámu mesta a z dlhej chvíle počítal veže, kým bolo ešte vidno.
Neviem, koľko prešlo času, odkedy nečakane prestala búrka a vyšlo slnko, ktoré znovu vyfarbilo šedivú staničnú čakáreň v poslednej osade v horách, aj keď jej skutočné farby neboli oveľa vábivejšie. Polopriesvitné postavy v momente odpadli na zem, a šedivá priesvitná vrstva sa pomaly roztopila, až sa odhalili skutočné ľudské tváre, asi ako keď Luke Skywalker oslobodil Hana Sola zo zmrazenej karbónovej kocky u zákerného zločinca Jabbu. Alebo aspoň tak si to predstavujem, keďže koniec príbehu mám mierne zahmlený. Niekoľko sekúnd som si ho pamätal, zostal mi z neho zvláštny pocit, ale potom sa definitívne rozplynul a ja som si uvedomil, že takéto rozmýšľanie nad minulosťou, alebo čo to vlastne bolo, je najlepšia cesta k zmeškaniu trolejbusu číslo 202, a v konečnom dôsledku cesta ďaleko z reálneho sveta.
Krásne veci ma často napĺňajú nepochopiteľnou melanchóliou. Nebojte sa, nerozplačem sa pri pohľade na hviezdy, len sa mi niekedy zdá až smutné a nespravodlivé, keď sa predo mnou objaví neprimerané množstvo krásy, akoby mal každý človek vopred určené množstvo šťastia, ktoré sa mu postupne vyčerpáva, a preto s každým novým kúskom vie, že mu ho zostáva čoraz menej. Prirodzene, asi je to sprostosť a život si treba jednoducho užívať, ale ja nepatrím k ľuďom, ktorí si dajú povedať.
„To ani ja,“ povedala, aj keď by som prisahal, že tam pred chvíľou nebola, že som na vrchu sedel na betónovom múriku celkom sám, a navyše, všetky myšlienky sa odohrávali len v mojej hlave, určite som nič nepovedal nahlas. Oblaky horeli tmavočerveným plameňom, ktorý z času na čas vystrelil nadol smerom k mestu. Našťastie, miestny hasičský zbor je po tých rokoch, čo nad mestom zapadá slnko, na všetko zvyknutý, a väčšinu plameňov uhasil ešte skôr, ako zasiahli historické centrum.
„Všetci mi vraveli, aby som sa vrátila do normálneho života, ale ja som si nedala povedať. Raz som odišla, len tak, aby som zistila, ako ďaleko dokážem ísť, bez obzretia. Nasadla som na vlak a išla na hranice, potom do najbližšieho cudzieho veľkého mesta, potom na ďalšie hranice, a tak ďalej. Keď som prešla veľké mestá, začala som s menšími, potom s mestečkami, s dedinami...“
„Stále nič?“
„Nič. Dva roky som každý večer sedela pri okne vlaku a plakala. Už som pomaly začala strácať farbu, stáva sa to ľuďom, ktorým niečo chýba. Zošednú, zblednú, až začnú byť akísi...polopriesvitní. Stále viac presvitajú, až nakoniec úplne zmiznú, to sú už však tak slabo viditeľní, že si to takmer nikto nevšimne. Tak ďaleko som zašla, až do poslednej osady v horách.“
„Bez obzretia?“
„Chcela som sa vrátiť, asi milión krát, ale nešlo to. Čím ďalej som bola, tým väčšia časť môjho života patrila iba mne. Bol to osamelý život, ale bol iba môj, a ten pocit za to stál, dával mi silu.“
„Tak prečo si dnes tu, prečo si nešla ďalej?“
„Vedela som, že ťa tu nájdem...“
Prisadla si ku mne a položila si hlavu na moje plece. Miestny hasičský zbor na chvíľu stratil kontrolu nad šľahajúcimi plameňmi, ktoré zapálili katedrálu v centre mesta, ale slnko v tom čase už bolo za horizontom, plamene na oblohe stratili energiu a onedlho vyhasli. Všade zavládla tma a šťastie. Hasiči oslavovali záchranu katedrály, bežní ľudia si vydýchli, že ich príbytky prežili dnešný mimoriadne ohnivý západ slnka. Opatrne som ju chytil okolo pása a privinul bližšie ku mne. Cítil som na krku jej pomalý, pravidelný dych, akoby spala. Ako jediný v širokom okolí som neoslavoval, napriek tomu, že všetko bolo presne tak, ako malo byť. Uvedomoval som si nevyhnutný koniec, žiadna noc netrvá večne. Ráno býva väčšinou symbolom nového života, konca problémov, znovuzrodenia, keďže ľudia sa kedysi noci báli. Z tmy na nich útočili príšery, ktoré nevideli, a pokiaľ neútočili, desili ich hrôzostrašnými zvukmi. Ja som sa na ráno netešil. Posledný krát som sa poobzeral po sieti svetiel, rozliehajúcich sa v čiernej ničote pod vrchom. Chladný nočný vzduch mi prečistil pľúca aj myseľ. Napriek všetkému som sa pristihol, že sa usmievam. Keby som mal ukradnúť vetu obľúbenému klasikovi, povedal by som niečo ako: Celá minúta blaženosti! Vari je to málo, hoc aj na celý ľudský život? K tak nehanebnej krádeži sa však vonkoncom neznížim. Ďalej som sa venoval chladnému nočnému vzduchu.
4. Život
Každé ráno sa zobúdzam v štáte, ktorého meno nikto nepozná, v jeho hlavnom meste, ktoré malo už viac ako dvadsať mien, na sídlisku, ktoré je také anonymné, že žiadne meno nemá. Dnes som sa však zobudil so zvláštnym pocitom, akoby všetci na svete vedeli meno mojej krajiny a vyslovovali ho nielen s istotou, ale aj s akýmsi pocitom hrdosti. Všetci cestujúci v trolejbuse vedeli aspoň polovicu mien nášho mesta, a sídlisko naozaj dostalo meno, pretože ľudia v ňom začali žiť, a usmievať sa. Zlomok sekundy, a všetko bolo preč. Škriekanie budíka vedľa postele ma vrátilo do reality, zostal mi len zvláštny, vzhľadom na škriekanie budíka až nepochopiteľný úsmev.
Spoza okna bolo počuť ranný mestský ruch, ktorý však prichádzal z iného sveta. Zrazu som si s hrôzou uvedomil, že ho už možno nikdy neuvidím, že ju už možno nikdy neuvidím. Môj svet, v ktorom sa cítim živý, má farby, a mená. Rozhodnutie, že idem naspäť, prišlo rýchlo. Tu ma už nič nedrží.
5. septembra 2010
štvrtok 23. decembra 2010
Vetranie hláv a iné radosti
Pre istotu najprv upozornenie pre urážlivých: toto všetko je čistý výmysel. Pokiaľ sa vám to nezdá, prečítajte si predchádzajúcu vetu ešte raz. Ak máte ešte stále nejaké pripomienky, dajte sa vypchať. Pokiaľ vás však toto upozornenie odrádza od čítania, keďže nie ste zvedaví na moje vymýšľanice, mám pre vás tajnú informáciu: v skutočnosti to všetko bolo presne tak.
Daniela som vlastne nikdy nemal veľmi rád, netušil som, akú pozitívnu úlohu v mojom príbehu ešte zohrá. Ak nie pozitívnu, tak v každom prípade dôležitú. Daniel bol niečo ako druhostupňový bratranec môjho bývalého spolužiaka Andyho, ktorého som vlastne tiež nikdy nemal v láske, v druhej triede mi obzvlášť nepríjemným spôsobom prebral frajerku, čo som mu nikdy úplne neodpustil. Pred pár rokmi na jednu alkoholickú chatu doviedol svojho bratranca z Rakúska, spomínaného Daniela, ktorého sme okamžite pomenovali Axl Rose. Vystúpil z auta v odstrihnutých rifliach, tričku Led Zeppelin, s dlhými vlasmi, čiernou šatkou vo smrtkami na hlave a s gitarou v puzdre na chrbte, jednoducho Axl Rose. Keď však vysvitlo, že vie hrať iba odrhovačky nejakých nemeckých punkáčov a dokonca ani netuší, kto je to Axl Rose, a prečo ho tak voláme, definitívne som pochopil, že tento sráč nie je žiadny rocker, ale obyčajný zasraný pozér. Toľko k Danielovi.
Do hôr som si prišiel vyvetrať hlavu, ak sa mám vyjadriť v otrepaných frázach, načerpať duševné sily. Prísť na iné myšlienky (podľa možnosti na žiadne), fyzicky sa zničiť a pokraji smrti na nejakom dvojtisícovom štíte nájsť novú energiu do ubíjajúceho života v hlučnom a smradľavom hlavnom meste najbezvýznamnejšieho európskeho štátika. Nabalil som si do ruksaka iba najnevyhnutnejšie veci – štyri tričká, hrubé ponožky, bundu, spacák, všetky ostatné zbytočnosti som nechal doma, v útulnom panelákovom byte uprostred sídliska, ktoré bolo také anonymné, že ani nemalo názov, a ak aj nejaký kedysi malo, už dávno ho všetci zabudli. Neplánoval som žiadnu veľkolepú výpravu v štýle Into the wild, iba obyčajný víkend plus tri dni, na ktoré som horko-ťažko vyžobral dovolenku pod podmienkou, že budem neustále na telefóne a pri notebooku. Telefón som však vypol, položil na vypnutý notebook a vypadol z bezcharakternej mestskej štvrte, ktorá neslúži na život ľudí, ale na to, aby mali prácou zodratí chudáci kam na šesť hodín zložiť kosti.
Tento rok sa môj duševne očistný týždeň v horách nezačal práve ideálne. Namiesto toho, aby som, ako každý rok, sám stúpal do hôr, s úctou pozoroval okolité štíty a striehol na kamzíky, na železničnej stanici v Altschmeckse som stretol dvoch bývalých spolužiakov. Andy, ktorý mi na strednej prebral frajerku, už niekoľko rokov úspešne podnikal v oblasti, ktorej názov som nevedel ani vysloviť, a Milošovi jeho otec vybavil miesto v banke. Len čo som vystúpil z vlaku, celá stanica počula dvojhlasné vyrevovanie môjho mena.
– Nazdar, čo ty tu? Musíš ísť s nami, sme tu na chate a chľastáme už tretí deň, máme toľko trávy, že z toho skapeš, od Pepeho, veď vieš, aj on je tu, aj s frajerkou, práve ideme z obchodu, vykúpili sme všetku whisky, čo tu tí sedláci majú, normálne sa nám všetko minulo, poď s nami, je to len kúsok, no žiadne také, že do hôr, to je pre debilov, poď sa ožrať, nie, nevyhováraj sa, musíš ísť, tak aspoň na jednu noc, pozdravíš sa s ostatnými, pamätáš si Kamila, môjho spolužiaka z výšky, musíš si ho pamätať, videli ste sa na tej akcii, keď nás chytili policajti, to boli časy, no tak poď, bez rečí, musíš!
Nechápem, ako sa to stalo, ale o chvíľu som už kráčal po ceste medzi Andym a Milošom, každý z nich niesol igelitku plnú fliaš, smerom k chate, z ktorej sa nakoniec vykľula menšia vila s krytým bazénom a saunou, ktorá patrila Milošovej banke. Bola asi jedna hodina poobede, ale na chate (budem to volať chata, keďže výraz „vila s bazénom a saunou patriaca Milošovej banke“ je príliš dlhý) už bola zábava v plnom prúde. Pepe s frajerkou fajčili bongo, vyrobené z nejakej vázy na kvety, Kamil ešte s dvomi, ktorých som nepoznal, dopíjali fľašu drahého koňaku.
– Kurva, vy kurvy, vy ste ešte mali chľast, a nás ste poslali kúpiť! – reval už od dverí Miloš a bleskovým pohybom vybral z tašky jednu fľašu whisky, otvoril ju a poriadne si z nej uhol. Neviem, či má zmysel opisovať nasledujúce hodiny. So všetkými som sa zvítal, chvíľu som popočúval ich reči, ako sa im darí v práci, ako kedy koho odrbali, aké majú autá a podobne. O ôsmej večer už bola situácia zúfalá. Pepe s frajerkou a jedným z dvoch, ktorých som nepoznal, si to rozdávali v trojici vo vedľajšej izbe, a vrieskali pri tom na celý Altschmecks, ku dverám izby som sa radšej nepribližoval. Druhý, ktorého som nepoznal, spal na zemi, obklopený prázdnymi fľašami a zvratkami. Andy a Kamil vyfajčili toľko trávy, koľko by pokrylo polročnú spotrebu priemerného indického mesta, sedeli na gauči, objímali sa a neprítomne hľadeli do steny, občas sa pri tom uchechtávali, ale po hodinách hulenia sa už nevládali sni smiať. Miloš bol stále plný energie, pobehoval po izbe, pil z fľaše a nepríčetne vykrikoval.
– Vy dvaja zhulenci na tom gauči, vy ste také svine, sviniari boľševickí, znárodnili ste mi všetku trávu, pomstím sa vám, urobím vám to, čo si zaslúžia všetci zasraní boľševici ako vy, vyštím sa vám na hlavu, presne tak!
Vzápätí nemotorne vyliezol na gauč, rozopol si nohavice a začal dvom duchom neprítomným kamarátom močiť na hlavu, oni však nereagovali, iba sa ďalej uchechtávali. Keď Miloš skončil, odpľul si na nich, zliezol z gauča, sadol si do kresla a začal onanovať. To som už ale stál vo dverách, našťastie som si ani neotvoril ruksak a moje balenie spočívalo v tom, že som si narýchlo natiahol topánky, vyhodil batoh na chrbát a čo najrýchlejšie vybehol von.
Až keď som prešiel na druhý koniec Altschmecksu a ten Château de Silling som nechal ďaleko za sebou, uvedomil som si, že je tma, chladno a nemám kde spať. Za nič na svete by som sa však nevrátil. Navliekol som na seba asi sedem vrstiev oblečenia a vyrazil po najbližšom chodníku do lesa. Kráčal som stále dohora, najprv po asfaltke, potom po chodníku, ktorý kedysi viedol cez les, potom cez to, čo zostalo z lesa po nejakej búrke, potom pomedzi kosodrevinu a skaly. Na cestu som si v lese svietil malou baterkou, ktorá mala pôvodne slúžiť na ľahšiu orientáciu v nocľahárniach na povalách horských chát, keď som však vyšiel z lesa a kráčal po skalách, stačil mi mesiac. Najväčšia zima bola nad ránom, keď začínalo pod horami svitať. Nestačilo mi ani sedem vrstiev oblečenia, ani zásoby pálenky na zohriatie, nekontrolovateľne som sa triasol a mráz ma prebodával po celom tele, myslel som si, že ďalej už nemôžem ísť, že si ľahnem na zem a zmrznem, ráno ma nájdu českí turisti a zavolajú horskú službu, je mi to jedno. Moje nádeje na prežitie sa zmenšovali ako elektrárenský komín pri kablovke (4 metre za deň), pokračoval som však ďalej.
Ráno som dorazil na chatu, ktorá sa posledných niekoľko rokov tvári ako horský hotel, aby mohli jej majitelia zdvojnásobiť ceny za ubytovanie, a dal som si čaj. S nezáujmom som hľadel na hladinu plesa a pozoroval turistov, ktorí navlečení do drahého, značkového oblečenia vyrážali na túry. Po chvíli ma to omrzelo, položil som si hlavu na stôl a zavrel oči. Keď som ich otvoril, zistil som, že je poobede a napriek tomu, že ma pekelne bolel krk, celkom dobre som sa vyspal. Sedel som pri poslednom stole, skoro až za chatou, asi preto si ma nikto nevšimol. Neustále sa zvyšujúci počet turistov okolo mňa mi však našepkával, že ma dobieha mesto, z ktorého som ušiel, vybral som sa teda ďalej.
Po ceste na dvojtisícový vrch Meeraugspitze ma však mesto nielen dobehlo, ale takmer zožralo. Na horskom chodníku som sa cítil ako na Obchodnej. Babenky cupkali po skalných cestičkách na vysokých opätkoch a vo vuittonkách si niesli psov veľkosti väčšej krysy, mladíci z mesta lozili po skalách v nechutných flip flopoch, ovešaní značkovými handrami, český turista si niesol na chrbte dômyselne upevnenú plynovú bombu, aby si na horskej chate nemusel kúpiť kapustovú polievku za dve eurá, všade naokolo pobiehali deti a vykrikovali po sebe, ich rodičia však naďalej preberali dôležité témy, ktoré hýbu týmto svetom, ako najnovší frajer Ďurianovej, pohreb Michaela Jacksona, a aký je ten Fico, prípadne Miki, kokot. Oproti mne prebehol nagélovaný peroxidový blondiak, strkal do ľudí, veľmi sa ponáhľal, na ušiach mal narazené slúchadlá za sto eur, z ktorých bolo na tri metre počuť techno. Pri potoku si rodinka urobila piknik a napchávala sa paštétami. Na strmšom úseku sa vytvoril desaťmetrový rad ľudí, keďže na reťazi vpredu sa zaseklo dievča, ktoré odmietalo ísť ďalej, aj sa vrátiť. Netrpezliví čakajúci do seba strkali a nadávali, nakoniec sa rozliezli po skale ako mravce a reťaz ignorovali. Jeden starší plešatý pán napokon zdrapil reťaz a začal sa po nej šplhať do kopca, na čo sa dievčaťu nad ním pricvikli prsty o skalu a s krikom spadla, keďže však bola asi vo výške pol metra, nič sa jej nestalo, iba jej dvojmetrový priateľ priskočil k plešatému a dal mu facku. Vzápätí sa zdola ozval šialený rev, všetci však boli v poriadku, iba niekto zbadal v diaľke na skale kamzíka. Turisti bleskovo vyťahovali z puzdier fotoaparáty, kričali na svojich známych, aby si horskú kozu odfotili tiež, a nadávali, keď kamzík zmizol. Pred chatou pod Meeraugspitze sedela na deke partia študentov s malým rádiom, z ktorého hrali najnovšie diskotékové odrhovačky. Úprimne som si prial, aby prišla búrka, aby ich príval vody všetkých zhodil zo skaly a odniesol ich naspäť k hotelu s bazénmi a saunami, ktorému by vlna tsunami prerazila stenu a vytopila celý ten papalášsky brloh, až by v horách nakoniec nezostal nikto, iba kamzíky, svište a ja na najvyššom štíte, s batohom na chrbte, by som sa pozeral na všetku tú spúšť a konečne by som našiel pokoj, pre ktorý som sem chodil.
V nasledujúcich hodinách som sa snažil presvedčiť sám seba, že som to nemyslel až tak vážne. Ledva som dobehol do chaty, a spustil sa dážď, aký som nevidel už dávno. Trvalo iba niekoľko sekúnd, kým sa zotmelo, nad horami sa objavilo niekoľko bleskov a spustil sa lejak. Väčšina ľudí sa rozbehla naspäť dolu, niekoľkí sa zachránili v chate. Mne sa nechcelo, určite sa pri behu dolu skalami aspoň polovica z nich pozabíja. Prišiel som k okienku, objednať si čaj a nejakú polievku, keď som zbadal Daniela. Už nevyzeral ako Axl Rose, mal ostrihané vlasy a na sebe nejaké vysokohorské handry, viete, čo tým myslím. Stál pri dvojplatničke a zohrieval vodu, nevšimol si ma.
– Daniel? – zakričal som. Otočil sa a absolvovali sme povinný a strojený rozhovor, pri ktorom sme sa tvárili ako najlepší kamaráti, obidvaja sme však vedeli, že ten druhý je nám absolútne ukradnutý. Počasie vonku sa však stále zhoršovalo a pomaly by sa začalo stmievať aj bez búrky, spýtal som sa ho, či nemajú nejaké voľné miesto na spanie. Nemali. Zobral som si čaj a odniesol ho k najvzdialenejšiemu stolu, kde som ho pomaly chlípal a hľadel von oknom, napriek tomu, že som nevidel nič, iba tmu, ktorá sa zvonku nalepila na sklo a nedopriala mi ani jediný pohľad von, akoby odkazovala, že môžem byť rád, že má dobrú náladu a nerozbije okno a nezavalí celé vnútro chaty. Nebolo ju však treba provokovať. Chatu každých niekoľko rokov zasypala lavína a pravidelne z nej nezostalo vôbec nič, nezdalo sa mi teda až také nereálne, že na skle sa zrazu urobí malá puklina, ktorá sa neskôr začne rozrastať a rozliezať po celom okne, až ho bude tvoriť len jedna veľká pavučina, potom sa začne pomaly hýbať, prehne sa smerom ku mne, až sa zrazu rozletí na všetky strany a dovnútra sa začne valiť tma, v priebehu sekundy všetko zavalí a už nebude vidno nič, všetci budú kričať, ale nikto nebude nič počuť, iba hučanie valiacej sa tmy, ktorá nás pritlačí k zemi a začne nás dusiť, tí šťastnejší sa čoskoro zadusia, tí s lepšími pľúcami budú musieť pretrpieť, ako sa im zlámu všetky kosti, a zadusia sa až potom. V chate však bolo svetlo a niekto so mnou už pomerne zúrivo mykal.
– ...nájsť nejaké miesto, len ma už prosím vnímajte, no tak, čo je vám? Zhasíname, neseďte tam, hore máme plno, ale môžete zostať s nami, tam je ešte dosť miesta, len sa pohnite!
Najprv som videl iba zelené oči. Neviem, či to bolo tým, že boli také veľké, alebo bola jednoducho len blízko pri mne, keď sa ma pokúšala zobudiť a odtiahnuť z lavice, na ktorej som sa usadil. Vyzerala, akoby sa už chystala spať, až potom si ma všimla. Na sebe mala biele tričko, na ktorom sa jej vytiahol jeden rukáv, takže vyzeralo ako smiešnej polovičné tielko, v tvári mierne vyplašený výra, vlasy jej padali cez tvár až na moju. Chvíľu som ju chcel pobozkať, ale rozmyslel som si to, čo keby mi dala facku a vyhodila ma von?
– Stále prší – spýtal som sa.
– Nie, ale je to jedno, keďže je už skoro jedenásť.
Neviem prečo, ale predstavil som sa, podal jej ruku a trochu sa aj usmial. Čakal som, že prevráti očami, otočí sa a odíde, prípadne do mňa niečo po ceste hodí, ale tiež sa usmiala, podala mi ruku.
– Poď, nebudeš predsa spať po sediačky na lavici. Vzadu máme menšiu oslavu, Daniel, vraj sa poznáte, má narodeniny.
Vyliezol som spoza stola, všetky veci som nechal tam, kde boli, a išiel za ňou. V zadnej miestnosti boli ešte štyria chalani, jeden z nich bol Daniel. Nekonala sa žiadna veľká oslava, iba posedenie pri fľaške, ktorá vyzerala mimoriadne podozrivo, keďže nemala etiketu.
– Všetko najlepšie, Axl – zamrmlal som a v umývadle som si opláchol hlavu, čo ma trochu prebudilo. Potom som si prisadol k partii a počúval ich. Vyzerali dosť unavení, včera sem vyliezli a doniesli na chrbtoch niekoľko sto kíl nákladu, potom rovno začali obsluhovať turistov, ktorí sa stali predmetom debaty na ďalšiu hodinu. Čo sa týka turistov, boli sme na podobnej vlnovej dĺžke. Porozprával som im, ako som sem išiel, čo ich veľmi pobavilo. Smiali sa mojom úteku od bývalých spolužiakov zo Château de Silling, jeden z nich ma začal hrešiť ako malé dieťa, že som sa vybral do hory po tme. Vedel som, že je to šialené, ale bolo mi to jedno, len som chcel konečne chvíľu pokoj. Chytali sa za hlavy pri mojom znechutení pri pokuse o výstup na Meeraugspitze, vraj je to tam každý deň to isté.
– Jediný deň, kedy je pokoj, je po búrke, ako bola včera. Všetci, čo spia hore, skoro ráno odídu a noví prídu až poobede, keďže po takom daždi sa budú báť, aspoň dúfam. Ak chceš ísť na vrch, choď zajtra ráno – povedala.
Podozrivá fľaša, ktorej obsah strašne pálil a robil zvláštne veci s mojim žalúdkom, sa vyprázdnila, skromná oslava sa onedlho skončila a všetci si išli ľahnúť, aby ráno vládali variť čaje a praženice pre turistov. Pobral som sa s nimi, nechcel som stráviť ďalších niekoľko hodín pre oknom, za ktorým čakalo niečo zlé.
– Utekáš sem takto často? – pýtala sa ma potichu, keď sme ležali vedľa seba a ostatní pomaly zaspávali.
– Každý rok. Keby som nešiel, asi by som sa v meste a v práci zbláznil. Celý rok sa to dá vydržať, ale na pár dní potrebujem niečo iné, úplne vypnúť, a mať pokoj. Od všetkých.
Chvíľu hovorila ona, že študuje výtvarné umenie, alebo také niečo, že sem prišla pôvodne len na týždeň, ale zostala tu na tri mesiace, a známy ju zamestnal na chate, že by tu najradšej zostala... Vážne neviem, ako sa to stalo. Možno som to bol ja, možno ona, možno sme boli jednoducho zrazu o kúsok bližšie pri sebe, možno to zariadil niekto úplne iný, alebo nejaká zvláštna sila, nie, to asi ťažko, možno vôbec nemá zmysel sa s tým zaoberať. Pri nej som prvýkrát pocítil to, prečo som sem išiel. Nemyslel som na nič, nič ma nezaujímalo, nič som necítil, nič ma netrápilo, iba ona, lenže ona nepatrila do môjho bežného sveta, objavila sa tu iba nedávno, aby ma zachránila, aby sa stalo, čo sa malo. Dvakrát, ak chcete vedieť.
Ráno som sa zobudil ako prvý. Za stenou oddychoval Daniel a zvyšní traja, vedľa mňa ležala ona, vo vlastnom spacáku a chrbtom ku mne, takže som jej videl iba kúsok vlasov, ak existuje gaštanová farba, boli určite gaštanové. Vyliezol som zo spacáku, trochu som s zahanbil, že som nahý, že som sa v noci nedokázal ani obliecť, iba som zaliezol do vaku a konečne sa dobre vyspal. Pohľadal som si oblečenie a vyšiel von. Pred chatou bolo prázdno, oproti včerajšku to bol obrovský rozdiel. Všade naokolo božské ticho, ako chvíľu pred stvorením sveta, keď sa molekuly vodíka (alebo Boh) tisli k sebe uprostred ničoty. Ešte nič neexistovalo, ale všade bolo vidno náznaky, že onedlho príde niečo veľké. V mojom prípade to bolo svitanie – spoza štítov vyliezli prvé studené slnečné lúče a zrazu som vedel, že musím okamžite ísť na Meeraugspitze, inak bude celá výprava zbytočná.
Očakával som nejaký náročný výstup, napriek tomu som bol však na štíte za necelú pol hodinu. Sedel som na rozoklanej skale, ktorá býva zvyčajne obsypaná turistami, prezrel si tmavé pleso na druhej strane hory, chvíľu som pozoroval kamzíky, a s vytúženým pocitom príjemnej prázdnoty a pokoja som zliezol naspäť na chatu, zobrať si ruksak, a pozdraviť sa s ňou, kým odídem.
– Ahoj Daniel, mám tu niekde veci? – opýtal som sa, pri čom som sa hneď zaujímal aj o ňu. Daniel sa však mračil, tváril sa kyslo, a až na moje doliehanie na mňa vykríkol:
– Ty idiot, čo si o sebe myslíš, rozhádžeš si veci po celej chate a zaspíš na lavici, môžeme ťa budiť, koľko chceme, ty si tu aj zmrzneš, a ráno niekam zdrhneš, ešte si nám aj nadával, keď sme ťa budili, a vypytuješ sa nejaké blbosti!
Samozrejme, oponoval som, že ma predsa zobudili, že sme oslavovali jeho narodeniny, a ako nevyvrátiteľný dôkaz mi slúži fakt, že som sa nezobudil na lavici pod oknom, ale medzi nimi, vedľa nej, mimochodom, nepýtam sa žiadne blbosti, majú tu predsa kolegyňu... Daniel ma však odbil, že na mňa nemá náladu. Ešte chvíľu som pobehoval po chate, vypytoval sa aj zvyšných troch, s ktorými sme včera oslavovali, uvedomil som si však, že neviem jej meno, poznám iba zelené oči a gaštanové vlasy (ak taká farba existuje), všetci ma však ubezpečovali, že tam nikto taký nie je, ani nebol, potom ma odbíjali, až mi nakoniec Daniel strčil do rúk ruksak a vytlačil ma z dverí. Zobudil som sa predsa vedľa nej, vo vedľajšej miestnosti, jasne si pamätám, ako vyzerala, čo hovorila, ako jej voňali vlasy, nemohla neexistovať.
Daniela som vlastne nikdy nemal veľmi rád, netušil som, akú pozitívnu úlohu v mojom príbehu ešte zohrá. Ak nie pozitívnu, tak v každom prípade dôležitú. Vo vlaku z malej staničky v Altschmeckse na hlavnú stanicu v hlavom meste som sa definitívne rozhodol, že do hôr už nepôjdem, a hlavu si nevyvetrám nikdy. Rozreval som sa ako malé decko.
6. októbra 2009
Daniela som vlastne nikdy nemal veľmi rád, netušil som, akú pozitívnu úlohu v mojom príbehu ešte zohrá. Ak nie pozitívnu, tak v každom prípade dôležitú. Daniel bol niečo ako druhostupňový bratranec môjho bývalého spolužiaka Andyho, ktorého som vlastne tiež nikdy nemal v láske, v druhej triede mi obzvlášť nepríjemným spôsobom prebral frajerku, čo som mu nikdy úplne neodpustil. Pred pár rokmi na jednu alkoholickú chatu doviedol svojho bratranca z Rakúska, spomínaného Daniela, ktorého sme okamžite pomenovali Axl Rose. Vystúpil z auta v odstrihnutých rifliach, tričku Led Zeppelin, s dlhými vlasmi, čiernou šatkou vo smrtkami na hlave a s gitarou v puzdre na chrbte, jednoducho Axl Rose. Keď však vysvitlo, že vie hrať iba odrhovačky nejakých nemeckých punkáčov a dokonca ani netuší, kto je to Axl Rose, a prečo ho tak voláme, definitívne som pochopil, že tento sráč nie je žiadny rocker, ale obyčajný zasraný pozér. Toľko k Danielovi.
Do hôr som si prišiel vyvetrať hlavu, ak sa mám vyjadriť v otrepaných frázach, načerpať duševné sily. Prísť na iné myšlienky (podľa možnosti na žiadne), fyzicky sa zničiť a pokraji smrti na nejakom dvojtisícovom štíte nájsť novú energiu do ubíjajúceho života v hlučnom a smradľavom hlavnom meste najbezvýznamnejšieho európskeho štátika. Nabalil som si do ruksaka iba najnevyhnutnejšie veci – štyri tričká, hrubé ponožky, bundu, spacák, všetky ostatné zbytočnosti som nechal doma, v útulnom panelákovom byte uprostred sídliska, ktoré bolo také anonymné, že ani nemalo názov, a ak aj nejaký kedysi malo, už dávno ho všetci zabudli. Neplánoval som žiadnu veľkolepú výpravu v štýle Into the wild, iba obyčajný víkend plus tri dni, na ktoré som horko-ťažko vyžobral dovolenku pod podmienkou, že budem neustále na telefóne a pri notebooku. Telefón som však vypol, položil na vypnutý notebook a vypadol z bezcharakternej mestskej štvrte, ktorá neslúži na život ľudí, ale na to, aby mali prácou zodratí chudáci kam na šesť hodín zložiť kosti.
Tento rok sa môj duševne očistný týždeň v horách nezačal práve ideálne. Namiesto toho, aby som, ako každý rok, sám stúpal do hôr, s úctou pozoroval okolité štíty a striehol na kamzíky, na železničnej stanici v Altschmeckse som stretol dvoch bývalých spolužiakov. Andy, ktorý mi na strednej prebral frajerku, už niekoľko rokov úspešne podnikal v oblasti, ktorej názov som nevedel ani vysloviť, a Milošovi jeho otec vybavil miesto v banke. Len čo som vystúpil z vlaku, celá stanica počula dvojhlasné vyrevovanie môjho mena.
– Nazdar, čo ty tu? Musíš ísť s nami, sme tu na chate a chľastáme už tretí deň, máme toľko trávy, že z toho skapeš, od Pepeho, veď vieš, aj on je tu, aj s frajerkou, práve ideme z obchodu, vykúpili sme všetku whisky, čo tu tí sedláci majú, normálne sa nám všetko minulo, poď s nami, je to len kúsok, no žiadne také, že do hôr, to je pre debilov, poď sa ožrať, nie, nevyhováraj sa, musíš ísť, tak aspoň na jednu noc, pozdravíš sa s ostatnými, pamätáš si Kamila, môjho spolužiaka z výšky, musíš si ho pamätať, videli ste sa na tej akcii, keď nás chytili policajti, to boli časy, no tak poď, bez rečí, musíš!
Nechápem, ako sa to stalo, ale o chvíľu som už kráčal po ceste medzi Andym a Milošom, každý z nich niesol igelitku plnú fliaš, smerom k chate, z ktorej sa nakoniec vykľula menšia vila s krytým bazénom a saunou, ktorá patrila Milošovej banke. Bola asi jedna hodina poobede, ale na chate (budem to volať chata, keďže výraz „vila s bazénom a saunou patriaca Milošovej banke“ je príliš dlhý) už bola zábava v plnom prúde. Pepe s frajerkou fajčili bongo, vyrobené z nejakej vázy na kvety, Kamil ešte s dvomi, ktorých som nepoznal, dopíjali fľašu drahého koňaku.
– Kurva, vy kurvy, vy ste ešte mali chľast, a nás ste poslali kúpiť! – reval už od dverí Miloš a bleskovým pohybom vybral z tašky jednu fľašu whisky, otvoril ju a poriadne si z nej uhol. Neviem, či má zmysel opisovať nasledujúce hodiny. So všetkými som sa zvítal, chvíľu som popočúval ich reči, ako sa im darí v práci, ako kedy koho odrbali, aké majú autá a podobne. O ôsmej večer už bola situácia zúfalá. Pepe s frajerkou a jedným z dvoch, ktorých som nepoznal, si to rozdávali v trojici vo vedľajšej izbe, a vrieskali pri tom na celý Altschmecks, ku dverám izby som sa radšej nepribližoval. Druhý, ktorého som nepoznal, spal na zemi, obklopený prázdnymi fľašami a zvratkami. Andy a Kamil vyfajčili toľko trávy, koľko by pokrylo polročnú spotrebu priemerného indického mesta, sedeli na gauči, objímali sa a neprítomne hľadeli do steny, občas sa pri tom uchechtávali, ale po hodinách hulenia sa už nevládali sni smiať. Miloš bol stále plný energie, pobehoval po izbe, pil z fľaše a nepríčetne vykrikoval.
– Vy dvaja zhulenci na tom gauči, vy ste také svine, sviniari boľševickí, znárodnili ste mi všetku trávu, pomstím sa vám, urobím vám to, čo si zaslúžia všetci zasraní boľševici ako vy, vyštím sa vám na hlavu, presne tak!
Vzápätí nemotorne vyliezol na gauč, rozopol si nohavice a začal dvom duchom neprítomným kamarátom močiť na hlavu, oni však nereagovali, iba sa ďalej uchechtávali. Keď Miloš skončil, odpľul si na nich, zliezol z gauča, sadol si do kresla a začal onanovať. To som už ale stál vo dverách, našťastie som si ani neotvoril ruksak a moje balenie spočívalo v tom, že som si narýchlo natiahol topánky, vyhodil batoh na chrbát a čo najrýchlejšie vybehol von.
Až keď som prešiel na druhý koniec Altschmecksu a ten Château de Silling som nechal ďaleko za sebou, uvedomil som si, že je tma, chladno a nemám kde spať. Za nič na svete by som sa však nevrátil. Navliekol som na seba asi sedem vrstiev oblečenia a vyrazil po najbližšom chodníku do lesa. Kráčal som stále dohora, najprv po asfaltke, potom po chodníku, ktorý kedysi viedol cez les, potom cez to, čo zostalo z lesa po nejakej búrke, potom pomedzi kosodrevinu a skaly. Na cestu som si v lese svietil malou baterkou, ktorá mala pôvodne slúžiť na ľahšiu orientáciu v nocľahárniach na povalách horských chát, keď som však vyšiel z lesa a kráčal po skalách, stačil mi mesiac. Najväčšia zima bola nad ránom, keď začínalo pod horami svitať. Nestačilo mi ani sedem vrstiev oblečenia, ani zásoby pálenky na zohriatie, nekontrolovateľne som sa triasol a mráz ma prebodával po celom tele, myslel som si, že ďalej už nemôžem ísť, že si ľahnem na zem a zmrznem, ráno ma nájdu českí turisti a zavolajú horskú službu, je mi to jedno. Moje nádeje na prežitie sa zmenšovali ako elektrárenský komín pri kablovke (4 metre za deň), pokračoval som však ďalej.
Ráno som dorazil na chatu, ktorá sa posledných niekoľko rokov tvári ako horský hotel, aby mohli jej majitelia zdvojnásobiť ceny za ubytovanie, a dal som si čaj. S nezáujmom som hľadel na hladinu plesa a pozoroval turistov, ktorí navlečení do drahého, značkového oblečenia vyrážali na túry. Po chvíli ma to omrzelo, položil som si hlavu na stôl a zavrel oči. Keď som ich otvoril, zistil som, že je poobede a napriek tomu, že ma pekelne bolel krk, celkom dobre som sa vyspal. Sedel som pri poslednom stole, skoro až za chatou, asi preto si ma nikto nevšimol. Neustále sa zvyšujúci počet turistov okolo mňa mi však našepkával, že ma dobieha mesto, z ktorého som ušiel, vybral som sa teda ďalej.
Po ceste na dvojtisícový vrch Meeraugspitze ma však mesto nielen dobehlo, ale takmer zožralo. Na horskom chodníku som sa cítil ako na Obchodnej. Babenky cupkali po skalných cestičkách na vysokých opätkoch a vo vuittonkách si niesli psov veľkosti väčšej krysy, mladíci z mesta lozili po skalách v nechutných flip flopoch, ovešaní značkovými handrami, český turista si niesol na chrbte dômyselne upevnenú plynovú bombu, aby si na horskej chate nemusel kúpiť kapustovú polievku za dve eurá, všade naokolo pobiehali deti a vykrikovali po sebe, ich rodičia však naďalej preberali dôležité témy, ktoré hýbu týmto svetom, ako najnovší frajer Ďurianovej, pohreb Michaela Jacksona, a aký je ten Fico, prípadne Miki, kokot. Oproti mne prebehol nagélovaný peroxidový blondiak, strkal do ľudí, veľmi sa ponáhľal, na ušiach mal narazené slúchadlá za sto eur, z ktorých bolo na tri metre počuť techno. Pri potoku si rodinka urobila piknik a napchávala sa paštétami. Na strmšom úseku sa vytvoril desaťmetrový rad ľudí, keďže na reťazi vpredu sa zaseklo dievča, ktoré odmietalo ísť ďalej, aj sa vrátiť. Netrpezliví čakajúci do seba strkali a nadávali, nakoniec sa rozliezli po skale ako mravce a reťaz ignorovali. Jeden starší plešatý pán napokon zdrapil reťaz a začal sa po nej šplhať do kopca, na čo sa dievčaťu nad ním pricvikli prsty o skalu a s krikom spadla, keďže však bola asi vo výške pol metra, nič sa jej nestalo, iba jej dvojmetrový priateľ priskočil k plešatému a dal mu facku. Vzápätí sa zdola ozval šialený rev, všetci však boli v poriadku, iba niekto zbadal v diaľke na skale kamzíka. Turisti bleskovo vyťahovali z puzdier fotoaparáty, kričali na svojich známych, aby si horskú kozu odfotili tiež, a nadávali, keď kamzík zmizol. Pred chatou pod Meeraugspitze sedela na deke partia študentov s malým rádiom, z ktorého hrali najnovšie diskotékové odrhovačky. Úprimne som si prial, aby prišla búrka, aby ich príval vody všetkých zhodil zo skaly a odniesol ich naspäť k hotelu s bazénmi a saunami, ktorému by vlna tsunami prerazila stenu a vytopila celý ten papalášsky brloh, až by v horách nakoniec nezostal nikto, iba kamzíky, svište a ja na najvyššom štíte, s batohom na chrbte, by som sa pozeral na všetku tú spúšť a konečne by som našiel pokoj, pre ktorý som sem chodil.
V nasledujúcich hodinách som sa snažil presvedčiť sám seba, že som to nemyslel až tak vážne. Ledva som dobehol do chaty, a spustil sa dážď, aký som nevidel už dávno. Trvalo iba niekoľko sekúnd, kým sa zotmelo, nad horami sa objavilo niekoľko bleskov a spustil sa lejak. Väčšina ľudí sa rozbehla naspäť dolu, niekoľkí sa zachránili v chate. Mne sa nechcelo, určite sa pri behu dolu skalami aspoň polovica z nich pozabíja. Prišiel som k okienku, objednať si čaj a nejakú polievku, keď som zbadal Daniela. Už nevyzeral ako Axl Rose, mal ostrihané vlasy a na sebe nejaké vysokohorské handry, viete, čo tým myslím. Stál pri dvojplatničke a zohrieval vodu, nevšimol si ma.
– Daniel? – zakričal som. Otočil sa a absolvovali sme povinný a strojený rozhovor, pri ktorom sme sa tvárili ako najlepší kamaráti, obidvaja sme však vedeli, že ten druhý je nám absolútne ukradnutý. Počasie vonku sa však stále zhoršovalo a pomaly by sa začalo stmievať aj bez búrky, spýtal som sa ho, či nemajú nejaké voľné miesto na spanie. Nemali. Zobral som si čaj a odniesol ho k najvzdialenejšiemu stolu, kde som ho pomaly chlípal a hľadel von oknom, napriek tomu, že som nevidel nič, iba tmu, ktorá sa zvonku nalepila na sklo a nedopriala mi ani jediný pohľad von, akoby odkazovala, že môžem byť rád, že má dobrú náladu a nerozbije okno a nezavalí celé vnútro chaty. Nebolo ju však treba provokovať. Chatu každých niekoľko rokov zasypala lavína a pravidelne z nej nezostalo vôbec nič, nezdalo sa mi teda až také nereálne, že na skle sa zrazu urobí malá puklina, ktorá sa neskôr začne rozrastať a rozliezať po celom okne, až ho bude tvoriť len jedna veľká pavučina, potom sa začne pomaly hýbať, prehne sa smerom ku mne, až sa zrazu rozletí na všetky strany a dovnútra sa začne valiť tma, v priebehu sekundy všetko zavalí a už nebude vidno nič, všetci budú kričať, ale nikto nebude nič počuť, iba hučanie valiacej sa tmy, ktorá nás pritlačí k zemi a začne nás dusiť, tí šťastnejší sa čoskoro zadusia, tí s lepšími pľúcami budú musieť pretrpieť, ako sa im zlámu všetky kosti, a zadusia sa až potom. V chate však bolo svetlo a niekto so mnou už pomerne zúrivo mykal.
– ...nájsť nejaké miesto, len ma už prosím vnímajte, no tak, čo je vám? Zhasíname, neseďte tam, hore máme plno, ale môžete zostať s nami, tam je ešte dosť miesta, len sa pohnite!
Najprv som videl iba zelené oči. Neviem, či to bolo tým, že boli také veľké, alebo bola jednoducho len blízko pri mne, keď sa ma pokúšala zobudiť a odtiahnuť z lavice, na ktorej som sa usadil. Vyzerala, akoby sa už chystala spať, až potom si ma všimla. Na sebe mala biele tričko, na ktorom sa jej vytiahol jeden rukáv, takže vyzeralo ako smiešnej polovičné tielko, v tvári mierne vyplašený výra, vlasy jej padali cez tvár až na moju. Chvíľu som ju chcel pobozkať, ale rozmyslel som si to, čo keby mi dala facku a vyhodila ma von?
– Stále prší – spýtal som sa.
– Nie, ale je to jedno, keďže je už skoro jedenásť.
Neviem prečo, ale predstavil som sa, podal jej ruku a trochu sa aj usmial. Čakal som, že prevráti očami, otočí sa a odíde, prípadne do mňa niečo po ceste hodí, ale tiež sa usmiala, podala mi ruku.
– Poď, nebudeš predsa spať po sediačky na lavici. Vzadu máme menšiu oslavu, Daniel, vraj sa poznáte, má narodeniny.
Vyliezol som spoza stola, všetky veci som nechal tam, kde boli, a išiel za ňou. V zadnej miestnosti boli ešte štyria chalani, jeden z nich bol Daniel. Nekonala sa žiadna veľká oslava, iba posedenie pri fľaške, ktorá vyzerala mimoriadne podozrivo, keďže nemala etiketu.
– Všetko najlepšie, Axl – zamrmlal som a v umývadle som si opláchol hlavu, čo ma trochu prebudilo. Potom som si prisadol k partii a počúval ich. Vyzerali dosť unavení, včera sem vyliezli a doniesli na chrbtoch niekoľko sto kíl nákladu, potom rovno začali obsluhovať turistov, ktorí sa stali predmetom debaty na ďalšiu hodinu. Čo sa týka turistov, boli sme na podobnej vlnovej dĺžke. Porozprával som im, ako som sem išiel, čo ich veľmi pobavilo. Smiali sa mojom úteku od bývalých spolužiakov zo Château de Silling, jeden z nich ma začal hrešiť ako malé dieťa, že som sa vybral do hory po tme. Vedel som, že je to šialené, ale bolo mi to jedno, len som chcel konečne chvíľu pokoj. Chytali sa za hlavy pri mojom znechutení pri pokuse o výstup na Meeraugspitze, vraj je to tam každý deň to isté.
– Jediný deň, kedy je pokoj, je po búrke, ako bola včera. Všetci, čo spia hore, skoro ráno odídu a noví prídu až poobede, keďže po takom daždi sa budú báť, aspoň dúfam. Ak chceš ísť na vrch, choď zajtra ráno – povedala.
Podozrivá fľaša, ktorej obsah strašne pálil a robil zvláštne veci s mojim žalúdkom, sa vyprázdnila, skromná oslava sa onedlho skončila a všetci si išli ľahnúť, aby ráno vládali variť čaje a praženice pre turistov. Pobral som sa s nimi, nechcel som stráviť ďalších niekoľko hodín pre oknom, za ktorým čakalo niečo zlé.
– Utekáš sem takto často? – pýtala sa ma potichu, keď sme ležali vedľa seba a ostatní pomaly zaspávali.
– Každý rok. Keby som nešiel, asi by som sa v meste a v práci zbláznil. Celý rok sa to dá vydržať, ale na pár dní potrebujem niečo iné, úplne vypnúť, a mať pokoj. Od všetkých.
Chvíľu hovorila ona, že študuje výtvarné umenie, alebo také niečo, že sem prišla pôvodne len na týždeň, ale zostala tu na tri mesiace, a známy ju zamestnal na chate, že by tu najradšej zostala... Vážne neviem, ako sa to stalo. Možno som to bol ja, možno ona, možno sme boli jednoducho zrazu o kúsok bližšie pri sebe, možno to zariadil niekto úplne iný, alebo nejaká zvláštna sila, nie, to asi ťažko, možno vôbec nemá zmysel sa s tým zaoberať. Pri nej som prvýkrát pocítil to, prečo som sem išiel. Nemyslel som na nič, nič ma nezaujímalo, nič som necítil, nič ma netrápilo, iba ona, lenže ona nepatrila do môjho bežného sveta, objavila sa tu iba nedávno, aby ma zachránila, aby sa stalo, čo sa malo. Dvakrát, ak chcete vedieť.
Ráno som sa zobudil ako prvý. Za stenou oddychoval Daniel a zvyšní traja, vedľa mňa ležala ona, vo vlastnom spacáku a chrbtom ku mne, takže som jej videl iba kúsok vlasov, ak existuje gaštanová farba, boli určite gaštanové. Vyliezol som zo spacáku, trochu som s zahanbil, že som nahý, že som sa v noci nedokázal ani obliecť, iba som zaliezol do vaku a konečne sa dobre vyspal. Pohľadal som si oblečenie a vyšiel von. Pred chatou bolo prázdno, oproti včerajšku to bol obrovský rozdiel. Všade naokolo božské ticho, ako chvíľu pred stvorením sveta, keď sa molekuly vodíka (alebo Boh) tisli k sebe uprostred ničoty. Ešte nič neexistovalo, ale všade bolo vidno náznaky, že onedlho príde niečo veľké. V mojom prípade to bolo svitanie – spoza štítov vyliezli prvé studené slnečné lúče a zrazu som vedel, že musím okamžite ísť na Meeraugspitze, inak bude celá výprava zbytočná.
Očakával som nejaký náročný výstup, napriek tomu som bol však na štíte za necelú pol hodinu. Sedel som na rozoklanej skale, ktorá býva zvyčajne obsypaná turistami, prezrel si tmavé pleso na druhej strane hory, chvíľu som pozoroval kamzíky, a s vytúženým pocitom príjemnej prázdnoty a pokoja som zliezol naspäť na chatu, zobrať si ruksak, a pozdraviť sa s ňou, kým odídem.
– Ahoj Daniel, mám tu niekde veci? – opýtal som sa, pri čom som sa hneď zaujímal aj o ňu. Daniel sa však mračil, tváril sa kyslo, a až na moje doliehanie na mňa vykríkol:
– Ty idiot, čo si o sebe myslíš, rozhádžeš si veci po celej chate a zaspíš na lavici, môžeme ťa budiť, koľko chceme, ty si tu aj zmrzneš, a ráno niekam zdrhneš, ešte si nám aj nadával, keď sme ťa budili, a vypytuješ sa nejaké blbosti!
Samozrejme, oponoval som, že ma predsa zobudili, že sme oslavovali jeho narodeniny, a ako nevyvrátiteľný dôkaz mi slúži fakt, že som sa nezobudil na lavici pod oknom, ale medzi nimi, vedľa nej, mimochodom, nepýtam sa žiadne blbosti, majú tu predsa kolegyňu... Daniel ma však odbil, že na mňa nemá náladu. Ešte chvíľu som pobehoval po chate, vypytoval sa aj zvyšných troch, s ktorými sme včera oslavovali, uvedomil som si však, že neviem jej meno, poznám iba zelené oči a gaštanové vlasy (ak taká farba existuje), všetci ma však ubezpečovali, že tam nikto taký nie je, ani nebol, potom ma odbíjali, až mi nakoniec Daniel strčil do rúk ruksak a vytlačil ma z dverí. Zobudil som sa predsa vedľa nej, vo vedľajšej miestnosti, jasne si pamätám, ako vyzerala, čo hovorila, ako jej voňali vlasy, nemohla neexistovať.
Daniela som vlastne nikdy nemal veľmi rád, netušil som, akú pozitívnu úlohu v mojom príbehu ešte zohrá. Ak nie pozitívnu, tak v každom prípade dôležitú. Vo vlaku z malej staničky v Altschmeckse na hlavnú stanicu v hlavom meste som sa definitívne rozhodol, že do hôr už nepôjdem, a hlavu si nevyvetrám nikdy. Rozreval som sa ako malé decko.
6. októbra 2009
L'opaque paradis (nadranná Bratislava)
Moje putovanie nadrannou Bratislavou sa začalo o pol štvrtej ráno v dome s vysokými stropmi. Na prízemí ma trochu strhlo - o takom čase by som čakal iba ticho, jasne som však počul akési mrmlanie a stonanie. Opatrne som otvoril bránu a napäto očakával scénu z hororu - teraz na mňa vyskočí úchylný brutálny zločinec, podreže mi hrdlo a ukradne telefón. Nič také sa však nestalo, na schodoch pod bránou ležal iba zjavne dezorientovaný blonďavý feťák, nie oveľa starší ako ja. Smrdel na dva metre a vydával zvláštne zvuky, popri čom krútil hlavou - doľava, potom doprava, potom doľava... Prechádzka mojou obľúbenou dekadentnou mestskou stokou sa začala ukážkovo.
Po pár metroch na druhej strane ulice zaškrípali brzdy auta. Zo zadných dvier vystúpili dvaja chlapi, prešli za auto, otvorili kufor, a...z neho pomohli ďalšiemu spolujazdcovi. Auto nevyzeralo mafiánsky a cestujúci z kufra sa hýbal, nemal na sebe ani čierne igelitové vrece. Možno mali len plné auto a ťahali zápalky, kto sa odvezie v skrčenej polohe. V tom prípade však ostáva záhadou, prečo cestujúci z kufra vykročil medzi dvomi spoločníkmi na už aspoň desať rokov opustenú železničnú stanicu Bratislava-Filiálka. Keďže som však slušný občan, neobzerám sa a pokračujem v ceste. Moje putovanie za dokonalým taedium urbis sa len začínalo.
Na Trnavskom mýte zaškrípalo ďalšie auto, tentokrát policajné. "Poďte sem, mladý muž," prihovára sa mi tvrdým hlasom muž zákona. Na tomto mieste by som rád podotkol, že v dôsledku nevyspytateľnej zhody okolností skončil môj občiansky preukaz pred týždňom v peňaženke mojej matky, ktorá s ním odišla niekam do Banskej Bystrice. Celý týždeň som teda páchal priestupok a pohyboval sa po meste bez dokladov, toto bol prvý deň, keď som si preukaz opäť poctivo založil do peňaženky, iste len preto, aby som ho mohol ukázať mužom zákona, ktorí celú noc poctvo bdeli nad našou bezpečnosťou (na Filiálke sa asi neboli pozrieť).
Pripomenulo mi to staré časy, keď som mal vlasy po lopatky, a policajti ma buz...kontrololovali aj dva-trikrát za večer. Určite som aj teraz vyzeral nanajvýš podozrivo, veď som bol vonku tak neskoro, mal som na sebe strakaté tričko a číňany. "Vyložte všetky veci. Čo to máte, spacák? Podajte to kolegovi do auta." Poctivo som vyložil peňaženku, kľúče a mobil na kapotu a v naivnom nedorozumení som podával spacák (vyzdvihol som si ho od kamarátky, ku ktorej sa dostal po mierne chaotickom odchode z Pohody) mužovi zákona v aute, ktorý hrýzol čokoládu z nanuku. "Nie spacák, občiansky preukaz," usmernil ma správny orgán, keď sa začal vŕtať v mojej peňaženke. "Aby sme vedeli, či vás nehľadáme." Odpovedal som mu, že ma už aj tak našli, ale môj dôvtip zjavne nedocenil a naďalej skúmal obsah mojej peňaženky.
Niečo nahmatal, spozornel a siahol prstami do zazipsovanej priehradky. "Vidím, že máte ochranu, to som rád, že ste dôsledný." Chvíľu som nevedel, o čom hovorí, potom som si spomenul na slnečný letný deň niekedy v stredoškolských časoch, keď som si pred nejakým výletom do peňaženky odložil spomínanú "ochranu". "Vidím, že dnešná párty veľmi nevyšla, keď je stále tu," uškŕňal sa muž zákona, ktorý sa v momente zmenil zo zlého policajte na dobrého policajta (keďže jeho kolega sa namiesto služobného zákroku proti podozrivému indivíduu stále venoval v aute nanuku). Nemohol som sa priznať, že nájdená pomôcka bude pravdepodobne dávno po záričnej lehote. "Čo vy viete, možno tam pôvodne boli dva...alebo aj tri." Policajt sa na chvíľu zasnene zahľadel do diaľky, možno si na niečo spomenul. Po chvíli mi vrátil veci a poslal ma domov, samozrejme až po obligátnych otázkach - odkiaľ a kam idem, prečo tak neskoro a prečo práve týmto smerom. Matne som si spomenul na cestujúceho z kufra auta, ktorý kráčal v sprievode dvoch koleov do tmy.
Asi po piatich minútach chôdze za mnou vybehla z kríkov partia pripitých mladíkov a revala ničo nezrozumiteľné. Bežali rovno za mnou, rozbehol som sa teda tiež. Zabočili však na benzínovú pumpu, opäť som mohol pokračovať normálnym tempom. Zimný štadión vyzerá v týchto dňoch ako bývalý Generálny štáb v Belehrade, ktorý nanovo nepostavili ako memento vojny z roku 1999. Nad ránom vyzeral zvlášť temne a smutno. Nakoniec som prešiel pešo až pred športovú halu, kde kedysi istý predseda vlády organizoval kultové masové stretnutia s voličmi. Asi dvadsať mestrov pred zastávkou okolo mňa šialenou rýchlosťou prehrmel nočný autobus N 74, pri čom ma stihol ošpliechať kalnou, smradľavou vodou z mláky. Nad rafinériou, chrliacou obrovské množstvo dymu do bratislavskej atmosféry, začalo svitať.
27. júla 2009
Všetko je žlté
Že "všetko je žlté" som sa dozvedel zo steny jedného pražského internátu. V prvom momente som sa vôbec nezamýšľal nad tým, že nápis je po slovensky, len nad tým, čo znamená. Dozvedel som sa, že žltá je farba monochromatického spektra s vlnovou dĺžkou medzi 565 až 590 nanometrov, že maximum slnečného žiarenia je práve v oblasti žltej farby, že žltá v umení často reprezentuje zlatú, ktorá je symbolom večnosti, v tradičnom západnom umení je žltá farba farbou bohatstva, otcovstva, ale tiež závisti, Judáša, Židov a synagógy a bola farbou čínskych cisárov. Bohužiaľ, tieto informácie mi vôbec nepomohli.Neviem, či ste sa niekedy zamysleli nad výrazom "elektrické svetlo", ešte donedávna mi bol pomerne neznámy. Poslednú zimu som vždy trávil pár minút v noci na balkóne. Ak sa už nepamätáte, bola krásna zima, dokonca aj v Bratislave. Na ceste, na chodníku, na autách, na stromoch, na kríkoch a na zvyšku sveta ležala polmetrová prikrývka snehu, a v noci, keď nejazdili autá a svetlá v bytoch zhasli, pomaly, takmer lenivo poletovali nadmerne veľké vločky, ktoré sa snažili zvýšiť prikrývku celého sveta ešte o pár centimetrov. Z balkóna som videl pouličnú lampu, ktorá celú noc vydávala, hádate dobre, zvláštne žlté elektrické svetlo. Vďaka polmetrovej vrstve snehu bolo v noci všetko tiché, pokojné, mäkké, a žlté. Bolo takmer rovnako jasno ako cez deň, pretože všetko odrážalo žlté elektrické svetlo z lampy, až to vyzeralo, akoby toto svetlo vychádzalo z každého centimetra zeme. Všetko bolo žlté.
Minulý týždeň, keď sa počasie a právnická fakulta dohodli na sprisahaní, ktoré spočívalo v teplých slnečných dňoch a nezadržateľne sa blížiacej skúšky z občana, som niekde okolo strany 420 začul klopanie, alebo skôr trieskanie ďatľa, ktoré neprestávalo asi dve hodiny (ak namietate, čo by robil ďateľ v Bratislave, verte mi, že jeden tu bol, a ak aj tak neveríte, predstavte si, že to bol iný vták, ale budem ho volať ďateľ). Keď som sa definitívne uistil, že za ten čas by ďateľ stihol odčervíkovať polovicu mesta, prinútil som sa vyjsť na balkón a na vlastné oči sa presvedčiť, kto mi to nedopraje pokoj, keď už som sa prinútil učiť. Ďateľ sa však nevenoval červíkom v strome, ako nás naivne učia v základnej škole, usadil na na žltom plastovom kryte pouličnej lampy a vytrvalo doňho ďobal. Moja prvá myšlienka bola, že takýmto tempom zostane o dva dni celá ulica bez svetla, až potom som zistil, prečo to ďateľ vlastne robí. Ďobal do lampy, lebo správne nefungovala, jej svetlo už nemalo ten správny účinok. Chcel, aby bolo zasa všetko žlté.
20. mája 2009
Prihlásiť na odber:
Komentáre (Atom)