I feel alive in the city

Že zazrel som ťa, prekrásna,
je moja vina; trpiac za to,
pravicu vystriem do prázdna,
a jak sen krásny trápi ma to.
(Mihai Eminescu, 1879)

To leto v Tatrách
nechodil som na žiadne túry.
Mňa netreba učiť, čo sú hory.
Naučte ma, čo je to láska
a prečo nosí smrť.
(Ján Švantner, 1986)

1. Život

Každé ráno sa zobúdzam v štáte, ktorého meno nikto nepozná, v jeho hlavnom meste, ktoré malo už viac ako dvadsať mien, na sídlisku, ktoré je také anonymné, že žiadne meno nemá. Ak aj kedysi nejaké malo, ľudia ho už dávno zabudli. Nechodia sem totiž žiť, len prespávať. Ráno nasadnem na trolejbus číslo 202, odveziem sa do kancelárie, na tridsaťminútový obed iba prejdem cez cestu, uprostred ktorej vedie električková trať. Všetci prechádzajú cez stred rušnej mestskej ulice, prechod všetci ignorujú, ale vodiči sú na to zvyknutí. Udivujú sa jedine cudzinci, prípadne návštevníci z iných kútov krajiny, ktorí raz za niekoľko rokov prídu na škodovkách do mesta na výlet do nákupného centra. Majú na sebe dvadsaťročné obleky, biele košele, kravatu takmer po kolená a biele ponožky, alebo aspoň tak nejako si ich ľudia predstavujú. Po rýchlom obede pokračujem až do večera v kancelárskej kafkovčine. Počas cesty domov v trolejbuse číslo 202 sa udržiavam pri živote hudbou v slúchadlách, ale doma zaspím pred televízorom do dvadsiatich minút, nestihnem ani dopiť pivo z plechovky. To nevadí, ráno jeho zvetraný zvyšok vylejem do umývadla.

Nie som typický obyvateľ tohto mesta. Po prvé, narodil som sa a žijem tu celý život. Väčšina ľudí sa narodila v naozajstných mestách alebo dedinách, a sem sa len prisťahovali, kvôli čomu sa mesto rozrástlo do obludných rozmerov, niekdajšie nivy, lúky a pasienky prekryli šedé panelákové hradby, ktoré jeden sprostý politik raz nazval králikárňami. Odvtedy sa prestali stavať, ľudí v meste však naďalej pribúdalo, a tak sa v tých istých králikárňach dnes tlačia v dvojnásobnom počte. Po vŕškoch a vinohradoch nad mestom sa zasa ako olejová škvrna rozliali domy, niektoré jednoduché – dve okná vedľa seba, tretie so šikmou strieškou v strede nad nimi, kedysi tomu hovorili dom karpatského typu, iné bohaté, s bazénmi, saunami, tenisovými kurtmi, posilňovňami, súkromnými štadiónmi, pretekárskymi okruhmi a striptízovými barmi. Centrum kráľovského mesta zasa stratilo akúkoľvek silu žiť, dnešní radní páni sú radi, že poslúži aspoň ako lacná krčma a bordel v jednom pre cudzincov, ktorým ponúka najrôznejšie atrakcie – od močenia na sochu veľkého národného básnika cez onaniu vo fontánach spolu s vyobrazeniami antických bôžikov s veľkými zadkami, až po strieľanie so samopalu na chránené zvieratá. Podľa jedného zahraničného filmu je tu dokonca možné kúpiť si človeka na znásilňovanie, mučenie a zabitie, ale to je blbosť. Druhou vecou, ktorou sa odlišujem od ostatných obyvateľov je, že mám toto mesto rád. Cítim sa v ňom živý.

Zistil som to len nedávno. Nemám na mysli divadlá, kiná, kamarátov, ulice, svetlá, autá, koncerty, ruch, či jednoducho ducha, atmosféru mesta, ktorá sa vyparuje z vydláždených ulíc vždy po daždi, aby zaplnila vôňou všetky ulice, a na chvíľu zhypnotizovala všetkých ľudí na blízku. To je síce všetko príjemné, ja som však na moje zistenie prišiel úplne inak.

2. Sneh

Bola ako sneh. Jemná, biela, takmer neuchopiteľná. Ak by som ju chcel príliš hltať, ochorel by som. Ak by som ju príliš dlho držal, zmizla by. Ľudský odtlačok v snehu sa mení na anjela, aspoň tak sa hrajú deti. Bola ako sneh, s jedinou výnimkou, jej ruka bola horúca. Stretol som ju na železničnej stanici v poslednej osade v horách. Keď som vystúpil z vlaku, zúrila šialená búrka, spoza štítov šľahali blesky a podpaľovali strechy okolitých domov, autá vyletovali do povetria ako v nemeckom krimiseriáli na markíze. Po uliciach sa valili prúdy vody ako v Dunaji, skúsenejší domáci obyvatelia mali pripravené člny, na ktorých sa plavili zo svojich domov po nevyhnutné zásoby do obchodu, naspäť sa priťahovali po hrubom lodnom lane, čo bolo nesmierne namáhavé, išlo však o život. Napriek tomu, že bolo uprostred leta, počasie sa načisto zbláznilo, a pomedzi hromy, blesky a prívaly vody sa pridal sneh a ľadové krúpy, niektorí dokonca tvrdili, že videli padať z oblohy balvany, odlomené z dvojtisícového štítu.

Stála tam, pod strieškou, kde na ňu nepršalo ani nesnežilo, uprostred ničivého živlu ako v akejsi zázračnej bubline, a usmievala sa. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, že na mňa.

Okolo mňa sa deje obrovské množstvo vecí. Príval udalostí, slov, pohľadov, zvukov, vôní, vnemov a myšlienok, ktoré dokopy tvoria svet, je taký veľký, že nie je v ľudských silách pamätať si všetko. Niektorí šťastnejší jedinci majú užitočnú schopnosť pamätať si len to krásne. Ja si pamätám to podstatné. Vôbec napríklad netuším, čo som v ten deň robil v horách. Neviem, koľko bolo hodín, či už bol večer, alebo to bolo búrkou, v každom prípade sa rýchlo stmievalo a vzduch sa ochladzoval. Všetky slnká sa skrývali za štíty, hviezdy a mesiace však dnes mali voľný deň, zavládla teda úplná tma a ja som nemal kde spať. Po chvíli som už nevidel ani na krok, keď sa vrátim domov, musím ísť na vyšetrenie k očnému. Napriek môjmu povolaniu, pri ktorom šestnásť hodín denne sedím pred počítačom, a genetickému vybaveniu po obidvoch rodičoch, ktorí pobehovali s okuliarmi takmer už od základnej školy, som tam ešte nikdy v živote nebol. Zároveň som sa začal triasť od zimy. Keď zapadnú všetky slnká a nahradia ich elektrické svetlá pouličných lámp, vždy sa začnem triasť. Napríklad na Merkúri je v noci až mínus stoosemdesiat stupňov, a to tam ani nemajú pouličné lampy. Pravdepodobne.

Prebrodil som sa v snehu až k starej staničnej budove. Vôbec som si neuvedomil, že ešte pred chvíľou ma od nej oddeľoval prúd špinavej vody, a teraz je to pol metra snehu, ale také veci sa stávajú. Chcel som len teplé a suché miesto. Ešte stále stála pod strieškou a nenápadne sa usmievala. Keby som do nej nedopatrením nenarazil, o chvíľu by splynula so snehom.
„Prepáč, nevidel som ťa“ (klamal som, videl som ju).
„Poď sa skryť dovnútra, lebo tu zmrzneš. Majú tam ohrievač, asi tam budem musieť aj prespať...“
V tej chvíli som bol pevne rozhodnutý, že tam prespím aj ja.

Každé slovo, ktoré povedala, som mohol povedať aj ja, akoby sme boli ten istý človek. Možno to tak napokon aj bolo. Možno to bolo zvýšenou hladinou prízemného ozónu, ktorý uvoľnila búrka, alebo jednoducho únavou z cesty a zahmlením zmyslov. Alebo bol ten pocit skutočný, a ocitol som sa presne tam, kde som mal byť, všetko do seba zapadlo. Tvrdá drevená lavica pri vlhkej stene malej staničnej čakárne v poslednej osade v horách, v strede prenosný ohrievač so šnúrou, natiahnutou cez celú čakáreň do kancelárie tučnej predavačky lístkov, kde bola zrejme jediná zásuvka. Páčilo sa mi, že tučná predavačka lístkov sa neulakomila a nenechala si ohrievač vo svojej maličkej kutici, ale podelila sa o trochu tepla so všetkými, teda so mnou, s ňou a ešte s tromi ďalšími ľuďmi. Traja ďalší ľudia buď sedeli na podobných laviciach ako my, alebo sa pomaly presúvali po čakárni a s nezáujmom hľadeli na cestovné poriadky a reklamy na stenách. Nemali mená, tváre ani farby, celí boli tmavosiví, akísi polopriesvitní. Nepodstatní. Podstatný som bol ja, a ona vedľa mňa.

„Mám pocit, že mi niečo uniká. Narodil som sa v anonymnom meste, na šedom sídlisku. Vyštudoval som niekoľko škôl za sebou, presne tak, ako to vyžadovala povinná školská dochádzka, potom spoločenské zvyky a tradície, a potom budúce profesionálne uplatnenie. Moje profesionálne uplatnenie sa dostavilo hneď po tom, ako som si pred meno mohol začať písať titul. Môžem si ho tam písať aj teraz, ale nerobím to, keď niečo podpisujem, radšej naškriabem veľký, široký a nečitateľný podpis presne od začiatku do konca riadku, prerušovanej čiary alebo radu bodiek, vyhradených na podpis. Na titul by totiž nevyšlo miesto, a musel by som ho napísať pred vyhradený priestor, prípadne by sa podpis skončil až za ním, čo by sa priečilo slušnosti, alebo by si o mne mohli pomyslieť, že nedokážem odhadnúť ani len trojcentimetrovú vzdialenosť, čo by zasa výrazne znižovalo prvý dojem o mojich profesionálnych kvalitách. Alebo by som musel celý podpis skrátiť a zúžiť, čo by však vonkoncom nebolo štýlové.“

Na chvíľu som sa odmlčal a poobzeral okolo seba. Dve polopriesvitné postavy sa strkali pred reklamou na kúpalisko, ktoré premenovali na aquapark, aby zneli akože západne, tretia postava sedela na lavičke oproti nám, čítala staré noviny a z úst vydychovala kúdoly horúceho vzduchu. Ohrievač v strede čakárne vytváral skôr pocit tepla ako skutočné teplo.
„Ten chlapík oproti vydychuje kúdoly vzduchu – bola prvá informácia, ktorú som sa od nej dozvedel.“
„Na základnej, asi v ôsmej triede, sme mali jednu učiteľku, ktorú sme volali Múmia. Múmia mala asi stosedemdesiat rokov, a tá prezývka bola vážne otrasná, ale dnešné decká dokážu vymyslieť oveľa horšie veci, takže sa vlastne nemala na čo sťažovať. Táto Múmia sa nás raz na hodine slovenčiny opýtala, či vieme, čo je to kúdol. Bolo to v nejakom texte v čítanke, alebo tak. Všetci zostali mierne ohromení s otvorenými ústami, čo si vysvetlila tak, že nevieme, a začala nám to vysvetľovať. Inokedy nám zasa vysvetľovala, čo je to vrece. Začalo to asi takto: Viete, ako vyzerá také vrece? Neviete? Také látkové, na trochu stranách zošité, a dovnútra sa dávajú rôzne veci...„
„Nám zase naša stará slovenčinárka raz z ničoho nič začala nadávať do hajzlov a sviniarov, po čom sa zhrozila, zakryla si ústa rukami, a vysvetlila, že jej kolega telocvikár jej poradil, aby nás urážala, keď budeme vyrušovať.“

Dvaja polopriesvitní sa prestali strkať, jeden si prisadol ku chlapíkovi, vydychujúcemu kúdoly, a drzo mu nazeral do novín. Druhý sa začal rozprávať s tučnou predavačkou lístkov.
„Raz sme sa kamarátmi na dedine u starkej odhalili zlodeja, ktorý kradol železo a naftu z družstva, niekoľkokrát sme prešli miestne päťsto rokov staré bane, raz som z jednej mimoriadne úzkej vytiahol kamaráta, ktorého do pása zasypalo. Raz som ukradol rožky a mlieko spred miestneho obchodu a hasil som požiar v lese. S chalanmi sme si v dvanástich kúpili za ukradnutú tisícku nepojazdného moskviča, to bolo naše prvé auto. Niekoľkokrát som prešiel tieto hory, bol som v Anglicku, kde pršalo, v Gruzínsku, kde sa strieľalo, a vo Švédsku, kde fúkalo. V práci som dvakrát sedel až do rána, a hneď som ďalej pracoval, ešte že som mal v kancelárii náhradnú košeľu. Na základnej sme mali so spolužiakmi garážovú kapelu, skoro sme mali aj neozajstný koncert. Zúčastnil som sa na piatich voľbách, šiestich demonštráciách a dvoch hudobných festivaloch. Na tom druhom asi len dve hodiny, keďže prišla búrka, ešte väčšia ako tá teraz, a všetko sa zrútilo, dvaja ľudia zomreli. Ďalšie štyri hodiny sme strávili na parkovisku zapadnutí v blate. Mal som dva dlhšie vzťahy, jeden sa skončil sám, druhý som skončil ja. Som držiteľom vodičského oprávnenia skupiny B a červeného diplomu z právnickej fakulty. Raz som sa opitý viezol na saniach, priviazaných za autom. A na strednej som mal dlhé vlasy, vážne, až po lopatky. To sú asi najzaujímavejšie okamihy môjho života.“
Mám pocit, že mi niečo uniká. Aj keď na tej tvrdej lavičke vo vlhkej čakárni sa všetko akosi dávalo do poriadku.
„Máš všetko, čo som kedy chcela.“
Chcel som odpovedať niečo krásne, niečo prevratné, veľkolepé, od čoho by polopriesvitní spolučakajúci ozeleneli a očerveneli, vonku by zaznel rekordne hlučný hrom a v momente by sa vyjasnilo. Nič také mi ale nenapadlo, namiesto toho som sa otočil k oknu. Vonku už nepršalo, oblaky boli preč, aj bez môjho pričinenia. Práve som chcel navrhnúť, aby sme sa išli prejsť, ale ona už vedľa mňa nesedela. Iste si len odskočila, pomyslel som si.
„Prosím vás, kde máte toalety?“, spýtal som sa tučnej predavačky lístkov.
„Nemáme,“ odvrkla.
Typické.
Vonku zhasli pouličné lampy, a lúče najbližšej hviezdy začali roztápať sneh, ktorý by tam v tomto ročnom období vôbec nemal byť.
On voit le soleil.

3. Oheň

 Mesto stráži niekoľko vŕškov, takých nízkych, že by ich u nás ani nenazvali kopcami. Z jedného z nich pozoroval poľský kráľ Ján III. Sobieski, ako sa spojené vojská Svätej ligy bránili presile vyše stotridsaťtisíc Turkov, ktorí sa počas svojej krvavej cesty po Európe nezastavili pred ničím, ani pred bránami cisárskeho mesta a jeho predmestia, v ktorom žijem. Celých dvanásť hodín stál na vrchu, až kým sa Turci nedostali celkom blízko, aby konečne niečo po piatej podvečer vydal skrytej armáde príkaz na protiútok. Kráľ z vrchu pozoroval, ako za riekou zapadá slnko, a horizont sa sfarbil do červena, akoby v diaľke horel obrovský požiar. Skutočný požiar však blčal hneď pod ním. Koniec je všeobecne známy, Turci utrpeli zdrvujúcu porážku, ich postup po Európe sa zastavil a Poliaci po Sobieskom pomenovali celkom dobrú vodku.

O vyše tristo rokov som presne z toho istého miesta pozoroval, ako slnko klesalo za horizont. Najprv zapálilo celú oblohu červeným ohňom, ktorý sa postupne zmenšoval, presúval k čiare horizontu, až postupne vyhasínal, aby sa predtým bledomodrá obloha zmenila na tmavomodrú, atramentovú, až na úplne čiernu. Keby podo mnou neležalo mesto plné svetiel, a na oblohe nežiaril spln, možno by som videl hviezdy, teraz som však len neprítomne hľadel na panorámu mesta a z dlhej chvíle počítal veže, kým bolo ešte vidno.
Neviem, koľko prešlo času, odkedy nečakane prestala búrka a vyšlo slnko, ktoré znovu vyfarbilo šedivú staničnú čakáreň v poslednej osade v horách, aj keď jej skutočné farby neboli oveľa vábivejšie. Polopriesvitné postavy v momente odpadli na zem, a šedivá priesvitná vrstva sa pomaly roztopila, až sa odhalili skutočné ľudské tváre, asi ako keď Luke Skywalker oslobodil Hana Sola zo zmrazenej karbónovej kocky u zákerného zločinca Jabbu. Alebo aspoň tak si to predstavujem, keďže koniec príbehu mám mierne zahmlený. Niekoľko sekúnd som si ho pamätal, zostal mi z neho zvláštny pocit, ale potom sa definitívne rozplynul a ja som si uvedomil, že takéto rozmýšľanie nad minulosťou, alebo čo to vlastne bolo, je najlepšia cesta k zmeškaniu trolejbusu číslo 202, a v konečnom dôsledku cesta ďaleko z reálneho sveta.

Krásne veci ma často napĺňajú nepochopiteľnou melanchóliou. Nebojte sa, nerozplačem sa pri pohľade na hviezdy, len sa mi niekedy zdá až smutné a nespravodlivé, keď sa predo mnou objaví neprimerané množstvo krásy, akoby mal každý človek vopred určené množstvo šťastia, ktoré sa mu postupne vyčerpáva, a preto s každým novým kúskom vie, že mu ho zostáva čoraz menej. Prirodzene, asi je to sprostosť a život si treba jednoducho užívať, ale ja nepatrím k ľuďom, ktorí si dajú povedať.
               
„To ani ja,“ povedala, aj keď by som prisahal, že tam pred chvíľou nebola, že som na vrchu sedel na betónovom múriku celkom sám, a navyše, všetky myšlienky sa odohrávali len v mojej hlave, určite som nič nepovedal nahlas. Oblaky horeli tmavočerveným plameňom, ktorý z času na čas vystrelil nadol smerom k mestu. Našťastie, miestny hasičský zbor je po tých rokoch, čo nad mestom zapadá slnko, na všetko zvyknutý, a väčšinu plameňov uhasil ešte skôr, ako zasiahli historické centrum.

„Všetci mi vraveli, aby som sa vrátila do normálneho života, ale ja som si nedala povedať. Raz som odišla, len tak, aby som zistila, ako ďaleko dokážem ísť, bez obzretia. Nasadla som na vlak a išla na hranice, potom do najbližšieho cudzieho veľkého mesta, potom na ďalšie hranice, a tak ďalej. Keď som prešla veľké mestá, začala som s menšími, potom s mestečkami, s dedinami...“
„Stále nič?“
„Nič. Dva roky som každý večer sedela pri okne vlaku a plakala. Už som pomaly začala strácať farbu, stáva sa to ľuďom, ktorým niečo chýba. Zošednú, zblednú, až začnú byť akísi...polopriesvitní. Stále viac presvitajú, až nakoniec úplne zmiznú, to sú už však tak slabo viditeľní, že si to takmer nikto nevšimne. Tak ďaleko som zašla, až do poslednej osady v horách.“
„Bez obzretia?“
„Chcela som sa vrátiť, asi milión krát, ale nešlo to. Čím ďalej som bola, tým väčšia časť môjho života patrila iba mne. Bol to osamelý život, ale bol iba môj, a ten pocit za to stál, dával mi silu.“
„Tak prečo si dnes tu, prečo si nešla ďalej?“
„Vedela som, že ťa tu nájdem...“

Prisadla si ku mne a položila si hlavu na moje plece. Miestny hasičský zbor na chvíľu stratil kontrolu nad šľahajúcimi plameňmi, ktoré zapálili katedrálu v centre mesta, ale slnko v tom čase už bolo za horizontom, plamene na oblohe stratili energiu a onedlho vyhasli. Všade zavládla tma a šťastie. Hasiči oslavovali záchranu katedrály, bežní ľudia si vydýchli, že ich príbytky prežili dnešný mimoriadne ohnivý západ slnka. Opatrne som ju chytil okolo pása a privinul bližšie ku mne. Cítil som na krku jej pomalý, pravidelný dych, akoby spala. Ako jediný v širokom okolí som neoslavoval, napriek tomu, že všetko bolo presne tak, ako malo byť. Uvedomoval som si nevyhnutný koniec, žiadna noc netrvá večne. Ráno býva väčšinou symbolom nového života, konca problémov, znovuzrodenia, keďže ľudia sa kedysi noci báli. Z tmy na nich útočili príšery, ktoré nevideli, a pokiaľ neútočili, desili ich hrôzostrašnými zvukmi. Ja som sa na ráno netešil. Posledný krát som sa poobzeral po sieti svetiel, rozliehajúcich sa v čiernej ničote pod vrchom. Chladný nočný vzduch mi prečistil pľúca aj myseľ. Napriek všetkému som sa pristihol, že sa usmievam. Keby som mal ukradnúť vetu obľúbenému klasikovi, povedal by som niečo ako: Celá minúta blaženosti! Vari je to málo, hoc aj na celý ľudský život? K tak nehanebnej krádeži sa však vonkoncom neznížim. Ďalej som sa venoval chladnému nočnému vzduchu.

4. Život

Každé ráno sa zobúdzam v štáte, ktorého meno nikto nepozná, v jeho hlavnom meste, ktoré malo už viac ako dvadsať mien, na sídlisku, ktoré je také anonymné, že žiadne meno nemá. Dnes som sa však zobudil so zvláštnym pocitom, akoby všetci na svete vedeli meno mojej krajiny a vyslovovali ho nielen s istotou, ale aj s akýmsi pocitom hrdosti. Všetci cestujúci v trolejbuse vedeli aspoň polovicu mien nášho mesta, a sídlisko naozaj dostalo meno, pretože ľudia v ňom začali žiť, a usmievať sa. Zlomok sekundy, a všetko bolo preč. Škriekanie budíka vedľa postele ma vrátilo do reality, zostal mi len zvláštny, vzhľadom na škriekanie budíka až nepochopiteľný úsmev.

Spoza okna bolo počuť ranný mestský ruch, ktorý však prichádzal z iného sveta. Zrazu som si s hrôzou uvedomil, že ho už možno nikdy neuvidím, že ju už možno nikdy neuvidím. Môj svet, v ktorom sa cítim živý, má farby, a mená. Rozhodnutie, že idem naspäť, prišlo rýchlo. Tu ma už nič nedrží.

5. septembra 2010