Všetko je žlté

Že "všetko je žlté" som sa dozvedel zo steny jedného pražského internátu. V prvom momente som sa vôbec nezamýšľal nad tým, že nápis je po slovensky, len nad tým, čo znamená. Dozvedel som sa, že žltá je farba monochromatického spektra s vlnovou dĺžkou medzi 565 až 590 nanometrov, že maximum slnečného žiarenia je práve v oblasti žltej farby, že žltá v umení často reprezentuje zlatú, ktorá je symbolom večnosti, v tradičnom západnom umení je žltá farba farbou bohatstva, otcovstva, ale tiež závisti, Judáša, Židov a synagógy a bola farbou čínskych cisárov. Bohužiaľ, tieto informácie mi vôbec nepomohli.

Neviem, či ste sa niekedy zamysleli nad výrazom "elektrické svetlo", ešte donedávna mi bol pomerne neznámy. Poslednú zimu som vždy trávil pár minút v noci na balkóne. Ak sa už nepamätáte, bola krásna zima, dokonca aj v Bratislave. Na ceste, na chodníku, na autách, na stromoch, na kríkoch a na zvyšku sveta ležala polmetrová prikrývka snehu, a v noci, keď nejazdili autá a svetlá v bytoch zhasli, pomaly, takmer lenivo poletovali nadmerne veľké vločky, ktoré sa snažili zvýšiť prikrývku celého sveta ešte o pár centimetrov. Z balkóna som videl pouličnú lampu, ktorá celú noc vydávala, hádate dobre, zvláštne žlté elektrické svetlo. Vďaka polmetrovej vrstve snehu bolo v noci všetko tiché, pokojné, mäkké, a žlté. Bolo takmer rovnako jasno ako cez deň, pretože všetko odrážalo žlté elektrické svetlo z lampy, až to vyzeralo, akoby toto svetlo vychádzalo z každého centimetra zeme. Všetko bolo žlté.

Minulý týždeň, keď sa počasie a právnická fakulta dohodli na sprisahaní, ktoré spočívalo v teplých slnečných dňoch a nezadržateľne sa blížiacej skúšky z občana, som niekde okolo strany 420 začul klopanie, alebo skôr trieskanie ďatľa, ktoré neprestávalo asi dve hodiny (ak namietate, čo by robil ďateľ v Bratislave, verte mi, že jeden tu bol, a ak aj tak neveríte, predstavte si, že to bol iný vták, ale budem ho volať ďateľ). Keď som sa definitívne uistil, že za ten čas by ďateľ stihol odčervíkovať polovicu mesta, prinútil som sa vyjsť na balkón a na vlastné oči sa presvedčiť, kto mi to nedopraje pokoj, keď už som sa prinútil učiť. Ďateľ sa však nevenoval červíkom v strome, ako nás naivne učia v základnej škole, usadil na na žltom plastovom kryte pouličnej lampy a vytrvalo doňho ďobal. Moja prvá myšlienka bola, že takýmto tempom zostane o dva dni celá ulica bez svetla, až potom som zistil, prečo to ďateľ vlastne robí. Ďobal do lampy, lebo správne nefungovala, jej svetlo už nemalo ten správny účinok. Chcel, aby bolo zasa všetko žlté.

20. mája 2009