Moje putovanie nadrannou Bratislavou sa začalo o pol štvrtej ráno v dome s vysokými stropmi. Na prízemí ma trochu strhlo - o takom čase by som čakal iba ticho, jasne som však počul akési mrmlanie a stonanie. Opatrne som otvoril bránu a napäto očakával scénu z hororu - teraz na mňa vyskočí úchylný brutálny zločinec, podreže mi hrdlo a ukradne telefón. Nič také sa však nestalo, na schodoch pod bránou ležal iba zjavne dezorientovaný blonďavý feťák, nie oveľa starší ako ja. Smrdel na dva metre a vydával zvláštne zvuky, popri čom krútil hlavou - doľava, potom doprava, potom doľava... Prechádzka mojou obľúbenou dekadentnou mestskou stokou sa začala ukážkovo.
Po pár metroch na druhej strane ulice zaškrípali brzdy auta. Zo zadných dvier vystúpili dvaja chlapi, prešli za auto, otvorili kufor, a...z neho pomohli ďalšiemu spolujazdcovi. Auto nevyzeralo mafiánsky a cestujúci z kufra sa hýbal, nemal na sebe ani čierne igelitové vrece. Možno mali len plné auto a ťahali zápalky, kto sa odvezie v skrčenej polohe. V tom prípade však ostáva záhadou, prečo cestujúci z kufra vykročil medzi dvomi spoločníkmi na už aspoň desať rokov opustenú železničnú stanicu Bratislava-Filiálka. Keďže som však slušný občan, neobzerám sa a pokračujem v ceste. Moje putovanie za dokonalým taedium urbis sa len začínalo.
Na Trnavskom mýte zaškrípalo ďalšie auto, tentokrát policajné. "Poďte sem, mladý muž," prihovára sa mi tvrdým hlasom muž zákona. Na tomto mieste by som rád podotkol, že v dôsledku nevyspytateľnej zhody okolností skončil môj občiansky preukaz pred týždňom v peňaženke mojej matky, ktorá s ním odišla niekam do Banskej Bystrice. Celý týždeň som teda páchal priestupok a pohyboval sa po meste bez dokladov, toto bol prvý deň, keď som si preukaz opäť poctivo založil do peňaženky, iste len preto, aby som ho mohol ukázať mužom zákona, ktorí celú noc poctvo bdeli nad našou bezpečnosťou (na Filiálke sa asi neboli pozrieť).
Pripomenulo mi to staré časy, keď som mal vlasy po lopatky, a policajti ma buz...kontrololovali aj dva-trikrát za večer. Určite som aj teraz vyzeral nanajvýš podozrivo, veď som bol vonku tak neskoro, mal som na sebe strakaté tričko a číňany. "Vyložte všetky veci. Čo to máte, spacák? Podajte to kolegovi do auta." Poctivo som vyložil peňaženku, kľúče a mobil na kapotu a v naivnom nedorozumení som podával spacák (vyzdvihol som si ho od kamarátky, ku ktorej sa dostal po mierne chaotickom odchode z Pohody) mužovi zákona v aute, ktorý hrýzol čokoládu z nanuku. "Nie spacák, občiansky preukaz," usmernil ma správny orgán, keď sa začal vŕtať v mojej peňaženke. "Aby sme vedeli, či vás nehľadáme." Odpovedal som mu, že ma už aj tak našli, ale môj dôvtip zjavne nedocenil a naďalej skúmal obsah mojej peňaženky.
Niečo nahmatal, spozornel a siahol prstami do zazipsovanej priehradky. "Vidím, že máte ochranu, to som rád, že ste dôsledný." Chvíľu som nevedel, o čom hovorí, potom som si spomenul na slnečný letný deň niekedy v stredoškolských časoch, keď som si pred nejakým výletom do peňaženky odložil spomínanú "ochranu". "Vidím, že dnešná párty veľmi nevyšla, keď je stále tu," uškŕňal sa muž zákona, ktorý sa v momente zmenil zo zlého policajte na dobrého policajta (keďže jeho kolega sa namiesto služobného zákroku proti podozrivému indivíduu stále venoval v aute nanuku). Nemohol som sa priznať, že nájdená pomôcka bude pravdepodobne dávno po záričnej lehote. "Čo vy viete, možno tam pôvodne boli dva...alebo aj tri." Policajt sa na chvíľu zasnene zahľadel do diaľky, možno si na niečo spomenul. Po chvíli mi vrátil veci a poslal ma domov, samozrejme až po obligátnych otázkach - odkiaľ a kam idem, prečo tak neskoro a prečo práve týmto smerom. Matne som si spomenul na cestujúceho z kufra auta, ktorý kráčal v sprievode dvoch koleov do tmy.
Asi po piatich minútach chôdze za mnou vybehla z kríkov partia pripitých mladíkov a revala ničo nezrozumiteľné. Bežali rovno za mnou, rozbehol som sa teda tiež. Zabočili však na benzínovú pumpu, opäť som mohol pokračovať normálnym tempom. Zimný štadión vyzerá v týchto dňoch ako bývalý Generálny štáb v Belehrade, ktorý nanovo nepostavili ako memento vojny z roku 1999. Nad ránom vyzeral zvlášť temne a smutno. Nakoniec som prešiel pešo až pred športovú halu, kde kedysi istý predseda vlády organizoval kultové masové stretnutia s voličmi. Asi dvadsať mestrov pred zastávkou okolo mňa šialenou rýchlosťou prehrmel nočný autobus N 74, pri čom ma stihol ošpliechať kalnou, smradľavou vodou z mláky. Nad rafinériou, chrliacou obrovské množstvo dymu do bratislavskej atmosféry, začalo svitať.
27. júla 2009
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára