Vetranie hláv a iné radosti

Pre istotu najprv upozornenie pre urážlivých: toto všetko je čistý výmysel. Pokiaľ sa vám to nezdá, prečítajte si predchádzajúcu vetu ešte raz. Ak máte ešte stále nejaké pripomienky, dajte sa vypchať. Pokiaľ vás však toto upozornenie odrádza od čítania, keďže nie ste zvedaví na moje vymýšľanice, mám pre vás tajnú informáciu: v skutočnosti to všetko bolo presne tak.

Daniela som vlastne nikdy nemal veľmi rád, netušil som, akú pozitívnu úlohu v mojom príbehu ešte zohrá. Ak nie pozitívnu, tak v každom prípade dôležitú. Daniel bol niečo ako druhostupňový bratranec môjho bývalého spolužiaka Andyho, ktorého som vlastne tiež nikdy nemal v láske, v druhej triede mi obzvlášť nepríjemným spôsobom prebral frajerku, čo som mu nikdy úplne neodpustil. Pred pár rokmi na jednu alkoholickú chatu doviedol svojho bratranca z Rakúska, spomínaného Daniela, ktorého sme okamžite pomenovali Axl Rose. Vystúpil z auta v odstrihnutých rifliach, tričku Led Zeppelin, s dlhými vlasmi, čiernou šatkou vo smrtkami na hlave a s gitarou v puzdre na chrbte, jednoducho Axl Rose. Keď však vysvitlo, že vie hrať iba odrhovačky nejakých nemeckých punkáčov a dokonca ani netuší, kto je to Axl Rose, a prečo ho tak voláme, definitívne som pochopil, že tento sráč nie je žiadny rocker, ale obyčajný zasraný pozér. Toľko k Danielovi.

Do hôr som si prišiel vyvetrať hlavu, ak sa mám vyjadriť v otrepaných frázach, načerpať duševné sily. Prísť na iné myšlienky (podľa možnosti na žiadne), fyzicky sa zničiť a pokraji smrti na nejakom dvojtisícovom štíte nájsť novú energiu do ubíjajúceho života v hlučnom a smradľavom hlavnom meste najbezvýznamnejšieho európskeho štátika. Nabalil som si do ruksaka iba najnevyhnutnejšie veci – štyri tričká, hrubé ponožky, bundu, spacák, všetky ostatné zbytočnosti som nechal doma, v útulnom panelákovom byte uprostred sídliska, ktoré bolo také anonymné, že ani nemalo názov, a ak aj nejaký kedysi malo, už dávno ho všetci zabudli. Neplánoval som žiadnu veľkolepú výpravu v štýle Into the wild, iba obyčajný víkend plus tri dni, na ktoré som horko-ťažko vyžobral dovolenku pod podmienkou, že budem neustále na telefóne a pri notebooku. Telefón som však vypol, položil na vypnutý notebook a vypadol z bezcharakternej mestskej štvrte, ktorá neslúži na život ľudí, ale na to, aby mali prácou zodratí chudáci kam na šesť hodín zložiť kosti.

Tento rok sa môj duševne očistný týždeň v horách nezačal práve ideálne. Namiesto toho, aby som, ako každý rok, sám stúpal do hôr, s úctou pozoroval okolité štíty a striehol na kamzíky, na železničnej stanici v Altschmeckse som stretol dvoch bývalých spolužiakov. Andy, ktorý mi na strednej prebral frajerku, už niekoľko rokov úspešne podnikal v oblasti, ktorej názov som nevedel ani vysloviť, a Milošovi jeho otec vybavil miesto v banke. Len čo som vystúpil z vlaku, celá stanica počula dvojhlasné vyrevovanie môjho mena.

– Nazdar, čo ty tu? Musíš ísť s nami, sme tu na chate a chľastáme už tretí deň, máme toľko trávy, že z toho skapeš, od Pepeho, veď vieš, aj on je tu, aj s frajerkou, práve ideme z obchodu, vykúpili sme všetku whisky, čo tu tí sedláci majú, normálne sa nám všetko minulo, poď s nami, je to len kúsok, no žiadne také, že do hôr, to je pre debilov, poď sa ožrať, nie, nevyhováraj sa, musíš ísť, tak aspoň na jednu noc, pozdravíš sa s ostatnými, pamätáš si Kamila, môjho spolužiaka z výšky, musíš si ho pamätať, videli ste sa na tej akcii, keď nás chytili policajti, to boli časy, no tak poď, bez rečí, musíš!

Nechápem, ako sa to stalo, ale o chvíľu som už kráčal po ceste medzi Andym a Milošom, každý z nich niesol igelitku plnú fliaš, smerom k chate, z ktorej sa nakoniec vykľula menšia vila s krytým bazénom a saunou, ktorá patrila Milošovej banke. Bola asi jedna hodina poobede, ale na chate (budem to volať chata, keďže výraz „vila s bazénom a saunou patriaca Milošovej banke“ je príliš dlhý) už bola zábava v plnom prúde. Pepe s frajerkou fajčili bongo, vyrobené z nejakej vázy na kvety, Kamil ešte s dvomi, ktorých som nepoznal, dopíjali fľašu drahého koňaku.

– Kurva, vy kurvy, vy ste ešte mali chľast, a nás ste poslali kúpiť! – reval už od dverí Miloš a bleskovým pohybom vybral z tašky jednu fľašu whisky, otvoril ju a poriadne si z nej uhol. Neviem, či má zmysel opisovať nasledujúce hodiny. So všetkými som sa zvítal, chvíľu som popočúval ich reči, ako sa im darí v práci, ako kedy koho odrbali, aké majú autá a podobne. O ôsmej večer už bola situácia zúfalá. Pepe s frajerkou a jedným z dvoch, ktorých som nepoznal, si to rozdávali v trojici vo vedľajšej izbe, a vrieskali pri tom na celý Altschmecks, ku dverám izby som sa radšej nepribližoval. Druhý, ktorého som nepoznal, spal na zemi, obklopený prázdnymi fľašami a zvratkami. Andy a Kamil vyfajčili toľko trávy, koľko by pokrylo polročnú spotrebu priemerného indického mesta, sedeli na gauči, objímali sa a neprítomne hľadeli do steny, občas sa pri tom uchechtávali, ale po hodinách hulenia sa už nevládali sni smiať. Miloš bol stále plný energie, pobehoval po izbe, pil z fľaše a nepríčetne vykrikoval.
– Vy dvaja zhulenci na tom gauči, vy ste také svine, sviniari boľševickí, znárodnili ste mi všetku trávu, pomstím sa vám, urobím vám to, čo si zaslúžia všetci zasraní boľševici ako vy, vyštím sa vám na hlavu, presne tak!

Vzápätí nemotorne vyliezol na gauč, rozopol si nohavice a začal dvom duchom neprítomným kamarátom močiť na hlavu, oni však nereagovali, iba sa ďalej uchechtávali. Keď Miloš skončil, odpľul si na nich, zliezol z gauča, sadol si do kresla a začal onanovať. To som už ale stál vo dverách, našťastie som si ani neotvoril ruksak a moje balenie spočívalo v tom, že som si narýchlo natiahol topánky, vyhodil batoh na chrbát a čo najrýchlejšie vybehol von.

Až keď som prešiel na druhý koniec Altschmecksu a ten Château de Silling som nechal ďaleko za sebou, uvedomil som si, že je tma, chladno a nemám kde spať. Za nič na svete by som sa však nevrátil. Navliekol som na seba asi sedem vrstiev oblečenia a vyrazil po najbližšom chodníku do lesa. Kráčal som stále dohora, najprv po asfaltke, potom po chodníku, ktorý kedysi viedol cez les, potom cez to, čo zostalo z lesa po nejakej búrke, potom pomedzi kosodrevinu a skaly. Na cestu som si v lese svietil malou baterkou, ktorá mala pôvodne slúžiť na ľahšiu orientáciu v nocľahárniach na povalách horských chát, keď som však vyšiel z lesa a kráčal po skalách, stačil mi mesiac. Najväčšia zima bola nad ránom, keď začínalo pod horami svitať. Nestačilo mi ani sedem vrstiev oblečenia, ani zásoby pálenky na zohriatie, nekontrolovateľne som sa triasol a mráz ma prebodával po celom tele, myslel som si, že ďalej už nemôžem ísť, že si ľahnem na zem a zmrznem, ráno ma nájdu českí turisti a zavolajú horskú službu, je mi to jedno. Moje nádeje na prežitie sa zmenšovali ako elektrárenský komín pri kablovke (4 metre za deň), pokračoval som však ďalej.

Ráno som dorazil na chatu, ktorá sa posledných niekoľko rokov tvári ako horský hotel, aby mohli jej majitelia zdvojnásobiť ceny za ubytovanie, a dal som si čaj. S nezáujmom som hľadel na hladinu plesa a pozoroval turistov, ktorí navlečení do drahého, značkového oblečenia vyrážali na túry. Po chvíli ma to omrzelo, položil som si hlavu na stôl a zavrel oči. Keď som ich otvoril, zistil som, že je poobede a napriek tomu, že ma pekelne bolel krk, celkom dobre som sa vyspal. Sedel som pri poslednom stole, skoro až za chatou, asi preto si ma nikto nevšimol. Neustále sa zvyšujúci počet turistov okolo mňa mi však našepkával, že ma dobieha mesto, z ktorého som ušiel, vybral som sa teda ďalej.

Po ceste na dvojtisícový vrch Meeraugspitze ma však mesto nielen dobehlo, ale takmer zožralo. Na horskom chodníku som sa cítil ako na Obchodnej. Babenky cupkali po skalných cestičkách na vysokých opätkoch a vo vuittonkách si niesli psov veľkosti väčšej krysy, mladíci z mesta lozili po skalách v nechutných flip flopoch, ovešaní značkovými handrami, český turista si niesol na chrbte dômyselne upevnenú plynovú bombu, aby si na horskej chate nemusel kúpiť kapustovú polievku za dve eurá, všade naokolo pobiehali deti a vykrikovali po sebe, ich rodičia však naďalej preberali dôležité témy, ktoré hýbu týmto svetom, ako najnovší frajer Ďurianovej, pohreb Michaela Jacksona, a aký je ten Fico, prípadne Miki, kokot. Oproti mne prebehol nagélovaný peroxidový blondiak, strkal do ľudí, veľmi sa ponáhľal, na ušiach mal narazené slúchadlá za sto eur, z ktorých bolo na tri metre počuť techno. Pri potoku si rodinka urobila piknik a napchávala sa paštétami. Na strmšom úseku sa vytvoril desaťmetrový rad ľudí, keďže na reťazi vpredu sa zaseklo dievča, ktoré odmietalo ísť ďalej, aj sa vrátiť. Netrpezliví čakajúci do seba strkali a nadávali, nakoniec sa rozliezli po skale ako mravce a reťaz ignorovali. Jeden starší plešatý pán napokon zdrapil reťaz a začal sa po nej šplhať do kopca, na čo sa dievčaťu nad ním pricvikli prsty o skalu a s krikom spadla, keďže však bola asi vo výške pol metra, nič sa jej nestalo, iba jej dvojmetrový priateľ priskočil k plešatému a dal mu facku. Vzápätí sa zdola ozval šialený rev, všetci však boli v poriadku, iba niekto zbadal v diaľke na skale kamzíka. Turisti bleskovo vyťahovali z puzdier fotoaparáty, kričali na svojich známych, aby si horskú kozu odfotili tiež, a nadávali, keď kamzík zmizol. Pred chatou pod Meeraugspitze sedela na deke partia študentov s malým rádiom, z ktorého hrali najnovšie diskotékové odrhovačky. Úprimne som si prial, aby prišla búrka, aby ich príval vody všetkých zhodil zo skaly a odniesol ich naspäť k hotelu s bazénmi a saunami, ktorému by vlna tsunami prerazila stenu a vytopila celý ten papalášsky brloh, až by v horách nakoniec nezostal nikto, iba kamzíky, svište a ja na najvyššom štíte, s batohom na chrbte, by som sa pozeral na všetku tú spúšť a konečne by som našiel pokoj, pre ktorý som sem chodil.

V nasledujúcich hodinách som sa snažil presvedčiť sám seba, že som to nemyslel až tak vážne. Ledva som dobehol do chaty, a spustil sa dážď, aký som nevidel už dávno. Trvalo iba niekoľko sekúnd, kým sa zotmelo, nad horami sa objavilo niekoľko bleskov a spustil sa lejak. Väčšina ľudí sa rozbehla naspäť dolu, niekoľkí sa zachránili v chate. Mne sa nechcelo, určite sa pri behu dolu skalami aspoň polovica z nich pozabíja. Prišiel som k okienku, objednať si čaj a nejakú polievku, keď som zbadal Daniela. Už nevyzeral ako Axl Rose, mal ostrihané vlasy a na sebe nejaké vysokohorské handry, viete, čo tým myslím. Stál pri dvojplatničke a zohrieval vodu, nevšimol si ma.

– Daniel? – zakričal som. Otočil sa a absolvovali sme povinný a strojený rozhovor, pri ktorom sme sa tvárili ako najlepší kamaráti, obidvaja sme však vedeli, že ten druhý je nám absolútne ukradnutý. Počasie vonku sa však stále zhoršovalo a pomaly by sa začalo stmievať aj bez búrky, spýtal som sa ho, či nemajú nejaké voľné miesto na spanie. Nemali. Zobral som si čaj a odniesol ho k najvzdialenejšiemu stolu, kde som ho pomaly chlípal a hľadel von oknom, napriek tomu, že som nevidel nič, iba tmu, ktorá sa zvonku nalepila na sklo a nedopriala mi ani jediný pohľad von, akoby odkazovala, že môžem byť rád, že má dobrú náladu a nerozbije okno a nezavalí celé vnútro chaty. Nebolo ju však treba provokovať. Chatu každých niekoľko rokov zasypala lavína a pravidelne z nej nezostalo vôbec nič, nezdalo sa mi teda až také nereálne, že na skle sa zrazu urobí malá puklina, ktorá sa neskôr začne rozrastať a rozliezať po celom okne, až ho bude tvoriť len jedna veľká pavučina, potom sa začne pomaly hýbať, prehne sa smerom ku mne, až sa zrazu rozletí na všetky strany a dovnútra sa začne valiť tma, v priebehu sekundy všetko zavalí a už nebude vidno nič, všetci budú kričať, ale nikto nebude nič počuť, iba hučanie valiacej sa tmy, ktorá nás pritlačí k zemi a začne nás dusiť, tí šťastnejší sa čoskoro zadusia, tí s lepšími pľúcami budú musieť pretrpieť, ako sa im zlámu všetky kosti, a zadusia sa až potom. V chate však bolo svetlo a niekto so mnou už pomerne zúrivo mykal.
– ...nájsť nejaké miesto, len ma už prosím vnímajte, no tak, čo je vám? Zhasíname, neseďte tam, hore máme plno, ale môžete zostať s nami, tam je ešte dosť miesta, len sa pohnite!

Najprv som videl iba zelené oči. Neviem, či to bolo tým, že boli také veľké, alebo bola jednoducho len blízko pri mne, keď sa ma pokúšala zobudiť a odtiahnuť z lavice, na ktorej som sa usadil. Vyzerala, akoby sa už chystala spať, až potom si ma všimla. Na sebe mala biele tričko, na ktorom sa jej vytiahol jeden rukáv, takže vyzeralo ako smiešnej polovičné tielko, v tvári mierne vyplašený výra, vlasy jej padali cez tvár až na moju. Chvíľu som ju chcel pobozkať, ale rozmyslel som si to, čo keby mi dala facku a vyhodila ma von?
– Stále prší – spýtal som sa.
– Nie, ale je to jedno, keďže je už skoro jedenásť.
Neviem prečo, ale predstavil som sa, podal jej ruku a trochu sa aj usmial. Čakal som, že prevráti očami, otočí sa a odíde, prípadne do mňa niečo po ceste hodí, ale tiež sa usmiala, podala mi ruku.
– Poď, nebudeš predsa spať po sediačky na lavici. Vzadu máme menšiu oslavu, Daniel, vraj sa poznáte, má narodeniny.

Vyliezol som spoza stola, všetky veci som nechal tam, kde boli, a išiel za ňou. V zadnej miestnosti boli ešte štyria chalani, jeden z nich bol Daniel. Nekonala sa žiadna veľká oslava, iba posedenie pri fľaške, ktorá vyzerala mimoriadne podozrivo, keďže nemala etiketu.
– Všetko najlepšie, Axl – zamrmlal som a v umývadle som si opláchol hlavu, čo ma trochu prebudilo. Potom som si prisadol k partii a počúval ich. Vyzerali dosť unavení, včera sem vyliezli a doniesli na chrbtoch niekoľko sto kíl nákladu, potom rovno začali obsluhovať turistov, ktorí sa stali predmetom debaty na ďalšiu hodinu. Čo sa týka turistov, boli sme na podobnej vlnovej dĺžke. Porozprával som im, ako som sem išiel, čo ich veľmi pobavilo. Smiali sa mojom úteku od bývalých spolužiakov zo Château de Silling, jeden z nich ma začal hrešiť ako malé dieťa, že som sa vybral do hory po tme. Vedel som, že je to šialené, ale bolo mi to jedno, len som chcel konečne chvíľu pokoj. Chytali sa za hlavy pri mojom znechutení pri pokuse o výstup na Meeraugspitze, vraj je to tam každý deň to isté.
– Jediný deň, kedy je pokoj, je po búrke, ako bola včera. Všetci, čo spia hore, skoro ráno odídu a noví prídu až poobede, keďže po takom daždi sa budú báť, aspoň dúfam. Ak chceš ísť na vrch, choď zajtra ráno – povedala.

Podozrivá fľaša, ktorej obsah strašne pálil a robil zvláštne veci s mojim žalúdkom, sa vyprázdnila, skromná oslava sa onedlho skončila a všetci si išli ľahnúť, aby ráno vládali variť čaje a praženice pre turistov. Pobral som sa s nimi, nechcel som stráviť ďalších niekoľko hodín pre oknom, za ktorým čakalo niečo zlé.
– Utekáš sem takto často? – pýtala sa ma potichu, keď sme ležali vedľa seba a ostatní pomaly zaspávali.
– Každý rok. Keby som nešiel, asi by som sa v meste a v práci zbláznil. Celý rok sa to dá vydržať, ale na pár dní potrebujem niečo iné, úplne vypnúť, a mať pokoj. Od všetkých.
Chvíľu hovorila ona, že študuje výtvarné umenie, alebo také niečo, že sem prišla pôvodne len na týždeň, ale zostala tu na tri mesiace, a známy ju zamestnal na chate, že by tu najradšej zostala... Vážne neviem, ako sa to stalo. Možno som to bol ja, možno ona, možno sme boli jednoducho zrazu o kúsok bližšie pri sebe, možno to zariadil niekto úplne iný, alebo nejaká zvláštna sila, nie, to asi ťažko, možno vôbec nemá zmysel sa s tým zaoberať. Pri nej som prvýkrát pocítil to, prečo som sem išiel. Nemyslel som na nič, nič ma nezaujímalo, nič som necítil, nič ma netrápilo, iba ona, lenže ona nepatrila do môjho bežného sveta, objavila sa tu iba nedávno, aby ma zachránila, aby sa stalo, čo sa malo. Dvakrát, ak chcete vedieť.

Ráno som sa zobudil ako prvý. Za stenou oddychoval Daniel a zvyšní traja, vedľa mňa ležala ona, vo vlastnom spacáku a chrbtom ku mne, takže som jej videl iba kúsok vlasov, ak existuje gaštanová farba, boli určite gaštanové. Vyliezol som zo spacáku, trochu som s zahanbil, že som nahý, že som sa v noci nedokázal ani obliecť, iba som zaliezol do vaku a konečne sa dobre vyspal. Pohľadal som si oblečenie a vyšiel von. Pred chatou bolo prázdno, oproti včerajšku to bol obrovský rozdiel. Všade naokolo božské ticho, ako chvíľu pred stvorením sveta, keď sa molekuly vodíka (alebo Boh) tisli k sebe uprostred ničoty. Ešte nič neexistovalo, ale všade bolo vidno náznaky, že onedlho príde niečo veľké. V mojom prípade to bolo svitanie – spoza štítov vyliezli prvé studené slnečné lúče a zrazu som vedel, že musím okamžite ísť na Meeraugspitze, inak bude celá výprava zbytočná.

Očakával som nejaký náročný výstup, napriek tomu som bol však na štíte za necelú pol hodinu. Sedel som na rozoklanej skale, ktorá býva zvyčajne obsypaná turistami, prezrel si tmavé pleso na druhej strane hory, chvíľu som pozoroval kamzíky, a s vytúženým pocitom príjemnej prázdnoty a pokoja som zliezol naspäť na chatu, zobrať si ruksak, a pozdraviť sa s ňou, kým odídem.
– Ahoj Daniel, mám tu niekde veci? – opýtal som sa, pri čom som sa hneď zaujímal aj o ňu. Daniel sa však mračil, tváril sa kyslo, a až na moje doliehanie na mňa vykríkol:
– Ty idiot, čo si o sebe myslíš, rozhádžeš si veci po celej chate a zaspíš na lavici, môžeme ťa budiť, koľko chceme, ty si tu aj zmrzneš, a ráno niekam zdrhneš, ešte si nám aj nadával, keď sme ťa budili, a vypytuješ sa nejaké blbosti!

Samozrejme, oponoval som, že ma predsa zobudili, že sme oslavovali jeho narodeniny, a ako nevyvrátiteľný dôkaz mi slúži fakt, že som sa nezobudil na lavici pod oknom, ale medzi nimi, vedľa nej, mimochodom, nepýtam sa žiadne blbosti, majú tu predsa kolegyňu... Daniel ma však odbil, že na mňa nemá náladu. Ešte chvíľu som pobehoval po chate, vypytoval sa aj zvyšných troch, s ktorými sme včera oslavovali, uvedomil som si však, že neviem jej meno, poznám iba zelené oči a gaštanové vlasy (ak taká farba existuje), všetci ma však ubezpečovali, že tam nikto taký nie je, ani nebol, potom ma odbíjali, až mi nakoniec Daniel strčil do rúk ruksak a vytlačil ma z dverí. Zobudil som sa predsa vedľa nej, vo vedľajšej miestnosti, jasne si pamätám, ako vyzerala, čo hovorila, ako jej voňali vlasy, nemohla neexistovať.

Daniela som vlastne nikdy nemal veľmi rád, netušil som, akú pozitívnu úlohu v mojom príbehu ešte zohrá. Ak nie pozitívnu, tak v každom prípade dôležitú. Vo vlaku z malej staničky v Altschmeckse na hlavnú stanicu v hlavom meste som sa definitívne rozhodol, že do hôr už nepôjdem, a hlavu si nevyvetrám nikdy. Rozreval som sa ako malé decko.

6. októbra 2009